Vymenené

5.

Ako mala zvykom, vstala veľmi skoro. Aj mama už od štvrť na šesť cingotala hrncami a taniermi a pospevovala si vianočné piesne. Hugo sa spokojne hral v izbe, ktorá úplne nepripomínala izbu desaťročného chlapca. Pôvodní majitelia ju predtým používali ako hosťovskú -lomeno- pracovňu. Chlapcovi to však neprekážalo. Horlivo čosi písal do svojho diárika. Bez neho by nemohol na krok.

Lia sa dosť nudila. Ráno sa pokúsila rozložiť posledné veci, ktoré už večer nestihli. Porozkladala rodinné fotografie na  nízku, leskločiernu obývačkovú skrinku. Potom spravila zemiakový šalát a obalila ryby, ale ostatné si chcela mama spraviť sama. 

Napadlo ju, že by sa mohla prejsť po okolí. Trochu si to tam poobzerať.

Vonku nebolo ani nohy, dokonca aj premávka bola minimálna. Neštípal ju na lícach mráz, ako by to bolo v tomto období normálne. Mala na sebe len bledohnedú menčestorvú bundu podšitú flísom a nemusela ju mať ani zapnutú. Vytŕčala jej spod nej biela bavlnená košeľa s dvoma gombíkmi pri krku. Nemusela mať žiadne pančušky pod rifľami po otcovi, ktoré nosila najradšej. Trochu si ich prešila, ale nechala ich voľné. Nie také obtiahnuté, aké nosia baby v škole. A obuv si veľmi vyberať nemohla. Na chladné obdobie mala len tmavozelené martensy. 

Teda... len. Mali pre ňu obrovskú hodnotu. Kúpil jej ich Tomáš na minulé Vianoce. Cítila sa tak trápne, keď mu ona podala do rúk škatuľku s rukavicami na motorku a pod nimi ich spoločnú fotografiu v rámiku.

Kúpil jej ich týždeň na to, čo si presne rovnaké kúpil aj on. Videl tie iskierky v jej očiach a nemohol si pomôcť, proste musel siahnuť do skleneného päťlitrového pohára s nápisom "výška", do ktorého hádzal peniažky kedy sa len dalo. Či už drobné z  peňaženky, alebo aj pol výplaty, keď natrafil na dobrú fušku.

Vôbec od nej nečakal nejaký hodnotný dar. No aj tak presne vedel, ako sa cíti. Nevedel jej však vtĺcť do hlavy, že tie rukavice sú fakt super. Zakaždým, keď sa chystal na jazdu, nezabudol jej ich nenápadne pretrčiť, alebo spomenúť, že ich nemôže zabudnúť a bez nich by už na motorku nesadol. 

A taktiež jej nezabudol pripomenúť, že odvtedy, čo má ich spoločnú fotku na poličke nad posteľou, ju utiera trikrát častejšie.

Po prechádzke s hlavou kdesi doma, sa vracia do svojho nového domova. Nebola ďaleko, je príliš posratá na to, aby sa odvážila šmochtať kdesi ďaleko. Mesto ju naozaj neohúrilo, no čo už. Nemá veľmi na výber.

Stála vo výťahu, pripravená stlačiť tlačítko s číslom 8 no v tom zachytila dvere osoba zhruba v jej veku s úsmevom: „Prepáč, môžem sa zviezť?"