Na skok do neznáma

3.

V hlave sa mi preháňali myšlienky na vystúpenie, miešali sa hlasy, farby, pachy. Za zatvorenými viečkami prebiehalo všetko tak rýchlo. Akoby bez emócií, kde som si v pokoji mohla zrekapitulovať čo všetko a v akom slede sa stalo. Pomaly som rozlepila oči. Izbu zalievalo slnko a ja som na chvíľu nemala ani poňatia, kde som. Totálna dezorientácia. Po chvíli som si však spomenula, že ten biely strop jednoznačne patrí k mojej izbe a potom aj tie pastelové steny a drobný toaletný stolík od čias mojej základnej školy. Dostala som ho od starej mami z otcovej strany, ktorá ten kus nábytku považovala za ženskú nutnosť. Ja som zrkadlo z času na čas používala ako vešiak. Ako som sa sem doparoma dostala? Vysvitlo mi v hlave, keď som sa pozviechala z postele. Mala som oblečené to isté, čo včera. Vybavila sa mi spomienka na toho tučniaka prilepeného na mne. Brr... všetko dám okamžite do prania. Zhodila som zo seba všetky kúsky oblečenia a prehodila si cez seba župan. Otec už pravdepodobne nie je doma... napadlo mi. Koľko je vlastne hodín? Netrvalo dlho, kým som našla mobil. Všetko malo u mňa danú štruktúru. Teda, takmer všetko. Bolo po desiatej ráno.

,,Dobré ráno," ozvalo sa z kuchyni. Náš apartmán mal spojenú obývačku s kuchyňou aj s jedálňou.

,,Ty si doma?"

,,A kde by som mal byť?" Zacítila som vôňu miešaných vajíčok.

,,V práci," poznamenala som sucho a pobrala sa do kúpeľne. Otec sa sucho zachechtal.

,,Počuj Norah, dnes ťa chcem s niekým zoznámiť. Nerob si na poobede plány, dobre?"

,,Uhm." Zavrela som za sebou dvere do kúpeľne.

,,Budeš jesť?" Kričal ešte otec.

,,Ak mi niečo zvýšiš, dám si."

Otec bol známy svojou obľubou v zdravom stravovaní. Je pravda, že jeho varenie nebolo na zahodenie. Vedel pripravovať vajíčka hádam aj na milión spôsobov a nikdy sa vám neprejedli. Inak to nebolo ani v to ráno. Na stole ma už čakala žltá kôpka ozdobená pažítkou.

,,Hmm, je to také dobré ako to vyzerá?" Načiahla som sa za čerstvým, chrumkavým chlebom. Otec práve dojedal.

,,Mne chutí. Chceš džús?" Bola to pomarančová šťava, ktorú som hoci mala rada, ale... ale. Nie, potriasla som hlavou. Praženica bola naozaj skvostná ako vždy. Po raňajkách sme riady nahádzali do umývačky a ponáhľali sa do podniku. Bolo mi oznámené, že po včerajšej noci zostalo všetko tak ako bolo a očakáva sa odo mňa pomoc. Nechcelo sa mi zaliezť do studenej nory, keď bolo vonku tak krásne. Ale čo som mala robiť? Už na nás čakal Samuel, nenútene ma objal a s otcom sa dali do debaty. Našťastie to až také hrozné nebolo. Umyla som stoly, ponaprávala obrúsky a ostatné serepetičky a nakoniec som umyla dlážku. Na chvíľu som si sadla za klavír. Využila som chvíľu, keď sa tí dvaja zašili niekde dozadu. Milovala som to ticho, ktoré rozozvučali tóny. Nikto tu nebol, nikto ma nerušil.

Slobodná, divá, krásna a živá -

noc.

Dotkne sa dlaní, nikomu nezabráni

byť s ňou.

Len vtedy len vtedy môžem byť mnou

Len vtedy len vtedy chcem byť s tebou.

Vyľakali ma hlasné zvuky krokov a približujúce sa hlasy. Odskočila som od klavíra a čakala. Hneď na to sa predo mnou objavili traja muži. Môj otec, Samuel a...

,,Norah, dovoľ, aby som ti predstavil skvelého muža, moju pravú ruku." Ukázal na toho, ktorého som mala možnosť vidieť už včera. Muža, ktorý ma zbavil ťažkého bremena.