Na skok do neznáma

5.

Zobudila som sa na čudné fučanie a stonanie. S bolesťou som otvorila oči, do ktorých mi udrelo denné svetlo. Prečo som len nezatiahla žalúzie? Dunelo mi v hlave a mala som ochabnuté ramená. Na posteli sa zvíjala Carla, očný make up roztečený po tvári.

,,Dobré ráno, spiaca krásavica," pozdravila som ju. Čosi zavrčala a chytila sa za hlavu.

,,Strašne ma bolí hlava."

,,Na." Podala som jej nachystanú vodu. ,,Idem ti po tabletku."

Keď som sa vrátila, voda už bola vypitá. ,,Niekde som videla aj šumivý vitamín ak by ti to pomohlo."

,,Daj sem tú tabletku." Načiahla sa za mnou. ,,Fuj, smrdím ako... ako vodka," rozosmiala sa a potom s bolesťou zatvorila oči. ,,To je bolesť. Už dávno som nebola takáto zriadená. Kde to som? Och, to je jedno. Hlavne, že si tu ty."

S pobavením som ju sledovala. Bolesť hlavy pomaly odstupovala.

,,Si u mňa doma. V mojej izbe. Dúfam, že sa ti dobre spalo."

,,Asi hej." Mykla plecom a rozhliadla sa po izbe. ,,O takomto luxuse môžem ja len snívať."

Mávla som rukou. ,,Toto nie je nič. Keby si videla... to je jedno. Ako ti je?"

,,Lepšie mi nebolo," zastonala a vrátila sa na posteľ. Rozvalila sa na ňu ako žaba.

,,Ale inak...," oprela sa o predlaktie. ,,Ako sme sa sem dostali?"

,,Tvoj drahý kamarát nás doviezol."

,,Drew?" Pokrčila nos.

,,Ech, kto iný? Ozaj, nie si hladná?"

Pokrčila nos ešte viac. ,,Ani mi nevrav. Nepokúšaj sa niečo uvariť lebo ti nechám stopu na dlážke. Kde nájdem kúpeľňu, chcem sa trochu opláchnuť." Navigovala som ju do kúpeľne a požičala jej nejaké svoje oblečenie. Našťastie sme mali podobnú výšku, len Carla mala viac chlapčenskejšiu postavu ako ja... Aj ja som sa prezliekla a pomocou odličovača zmyla včerajší make up.

,,Koľko je hodín?" opýtala sa Carla, keď vyšla z kúpeľne. Akurát som telefonovala ocovi.

,,Prepáč ocko, že som nezavolala skôr..."

,,Videla si správy?" zvolal otec do telefónu nadšene. Mal by vedieť, že nie som pravidelný prijímač zväčša negatívnych informácií.

,,Nie. Oco, treba s niečím pomôcť?"

,,Pozri si novinky a potom príď." Zložil. Pokrútila som hlavou a zložila tiež.

,,Idem do podniku, prepáč."

,,To nič, je čas prísť aj odísť. Ďakujem veľmi pekne, že si sa o mňa postarala. Som ti zaviazaná!" Carla vyzerala už omnoho lepšie a tak som usúdila, že ju môžem pustiť domov. Ja som sa vybrala k otcovi do podniku. Vchodové dvere boli dokorán otvorené. V takúto dobu? Čudovala som sa.

Keď som vošla dnu, našla som otca ako sa zhovára s nejakým redaktorom. A dokonca tam stál aj kameraman! Zvedavo som kývla na Sama a ostatných členov kapely, ktorý sa hrčili za barom a naťahovali krky. No kamera sa otočila aj na mňa.

,,A toto musí byť hviezda včerajšej noci!" zvolal novinár. ,,Povedzte nám slečna, ako sa voláte?"

,,To je Norah, moja dcéra." Zmätene som sa usmiala.

,,Včera ste podávali úžasný výkon. Ako ste docielili takého skvostného hlasu?"

,,No... keby som okolo seba nemala takých úžasných ľudí ako sú členovia našej kapely, určite by to nebolo také grandiózne ako tvrdíte."