Prosím, Benjamin

1.

Dnes som mala dlhý deň. Prednášky, na ktorých som takmer od nudy zaspala a prázdnym žalúdkom, kde hrala podľa môjho názoru celá filharmónia. Takže som  skočila na obed do reštaurácie neďaleko campusu univerzity. objednala som si veľkú salámovú pizzu s poriadnou porciou olív, čili a feferónok. Čašník v modrej uniforme pri mojej objednávke zodvihol obočie, no neprotestoval. Zrejme sa držal zlatého pravidla, ktoré nejeden šéf vtĺka svojmu personálu do hlavy. Zákazík - náš pán.

Mala som sa tu stretnúť s Caro, dievčaťom, ktoré so mnou zdieľala hodiny histórie umenia. Už vyše týždňa ma pozývala na obed, no ja som zakaždým odmietla, pretože som sa učila, alebo si išla prevetrať hlavu na pár pohárikov s Benjaminom. Neraz si preto zo mňa uťahovala. Vraj bez seba nedokážeme ani dýchať, čo ja striktne popieram.

Bejamin, je proste Benjamin. Na to, že je chlap, je na môj vkus trocha utíchnutý, no zrejme má na to dôvod. Poznáme sa už niekoľko rokov, ale zo slušnosti som sa ho na to nikdy nepýtala. Navyše mám pocit, že aj  o svojej rodine celkom nerád hovorí, takže to nechávam tak. Nechcem sa hrabať v jeho minulosti. Za ten čas, čo sa poznáme ukázal, že je chalan so srdcom  na správnom mieste a počas mojich začiatkoch na univerzite mi nesmierne pomohol. Veď čo človeku pomôže, ak má angličtinu a španielčinu na perfektnej úrovni, keď na strednej absolvoval iba pár semestrov nemčiny? Navyše škola v rodnej krajine nenaučí toľko, čo krajina sama. Zrejme aj to bol jeden z dôvodov, prečo som prijala ponuku profesorky zo strednej, ktorá tu má rodinu. Inak by som tomu peklu doma asi nikdy neunikla.

Presne. Neunikla. Nemám problém priznať si to, pretože sa jedná o holý fakt. Utiekla som na druhý koniec planéty, aby som denno-denne nemusela hľadieť do tváre maminho manžela Anthonyho, ktorý je zároveň mojím bývalým spolužiakom zo strednej, čiže je od mamy o dvadsaťjeden rokov mladší.

Dvere na reštaurácii sa s buchotom otvorili tak, že sa tým smerom o momente otočilo niekoľko hláv súčasne. Zdalo sa mi, že  niekto dokonca čosi nesúhlasne zamrmlal. Ja som sa však len usmiala, keď som neďaleko seba zahliadla siluletu Caro.  Zelené vlasy s dĺžkou po prsia mala vyžehlené a pár prameňov zopnutých sponou.
Všade, kam vošla vyvolávala svojím výzorom údiv a zdesenie zároveň, no ju to, čo si o nej myslia iní trápilo toľko, ako mňa, ktoré očné tiene sa mi hodia viac. Čiže vôbec, pretože žiadne očné tiene nepoužívam...

So škripotom potiahla stoličku a usadila sa takmer tesne veľa mňa. Kývla na čašníka, ktorý stál pri vedľajšom stole a objednala si  zeleninové rizoto a silnú čiernu kávu bez mlieka. V tej chvíli som vedela, že nech sú moji vnútorní démoni akíkoľvek, dnešný obed mi celkom určite nezkazia...