Cesta okolo sveta s One Direction

4. časť - Na úteku

Pocítila som na pokožke svojej ruky tvrdšiu dlaň. Obzrela som sa. Nastalo úplné ticho. Skoro mi vypadli oči z jamiek. Postava, ktorá ma držala za ruku sa na mňa usmievala a z tváre jej vyžaroval nesmierny pokoj a pokora. „Slečna, prosím Vás nekŕmte tie labute.“ Povedala mi v tichosti staršia pani. Ach. Hneď som ich prestala kŕmiť, vytrhla som sa spomínanej pani zo zovretia mojej ruky a bez pozdravu som odišla. Ani neviem prečo som ju nepozdravila. Bola som úplne zarmútená, hotová z toho, kto sa tam objavil. „Teda túto pani som ozaj nečakala.“ zamrmlala som si popod nos. Nesvoja som pomaly kráčala prašnou cestičkou, ktorá bola vyšľapaná smerom k ceste. „Ach, som to ja len naivka, čo som čakala, že sa tu len tak z ničoho nič objaví na moje želanie? Bože, som totálne trápna. Čakám tu na niekoho, koho vôbec nepoznám. Dosť! Prišla som do Londýna kvôli môjmu snu!“ prestala som sa rozprávať sama so sebou a sadla som si na drevenú lavičku. Pozerala som sa navôkol, vychutnávala si krásny pohľad a pokojný večer. Vtom si vedľa na druhú lavičku niekto prisadol. Nevšímala som si ho a unášala som sa ďalej skvelým pocitom. Medzitým som si všimla, že mám rozviazanú šnúrku na botaskách. Zohla som sa a zašnurovala som si ju. Po mojom boku z pravej strany som si všimla nejaké mihnutie. No neobzerala som sa. Ako som si zaväzovala šnúrku, vypadol mi z vrecka na košeli mobil na zem. Zohla som sa poň. Opäť som zbadala nejaké mihnutie po mojej pravej strane. Vytiahla som si fľašu s vodou z mojej tašky, napila sa a položila som si ju vedľa seba. Aby toho nebolo dosť, fľaša sa mi skotúľala z lavičky. Postavila som sa a zodvihla ju z cestičky, na ktorú sa mi odkotúľala. Pri zodvihnutí fľašky sa pozriem na pravo a muž, sediaci vedľa mňa napodobňoval môj pohyb zdvíhania fľašky zo zeme. Pozerala som sa naňho ako na cvoka. V duchu som si hovorila: „To, čo je za kreténa? Má nejaký problém?“ Sadla som si naspäť na lavičku. On spravil to isté. Prehodila som si pravú nohu cez ľavú, on tiež. Poškrabala som sa po hlave, on takisto. Prechádzala ma už trpezlivosť. „Čo si on o sebe myslí? Určite to bude nejaký úchyl! Mala by som, čo najrýchlejšie vypadnúť!“ Postavila som sa a bola na odchode. Vtom sa muž postavil a išiel za mnou. To mi už všetko jedno nebolo. Začala som sa báť. Pridávala som do kroku. Počula som ako aj on. Začal ma premáhať strach, vzala som nohy na ramená a začala bežať. Muž sa rozbehol za mnou. „To snáď nie je pravda“ povedala som a bežala, čo mi nohy stačili. Lenže ja nie som žiadny Usain Bolt. Muž ma dobehol. Celá vystrašená, srdce mi tĺklo ako o život. Vtedy by sa mi krvi veru nik nedorezal. Chytil mi ruku nad lakťom a videla som cez obrysy tváre ako sa pozerá na mňa. Bola už úplná tma a pouličná lampa ako naschvál nad nami nebola. Začala som kričať o pomoc. Muž mi však priložil svoju ruku na ústa a hovoril: Chceš mi to vrátiť, však? A ruku z mojich úst pomaly zložil. Pozerala som sa ako nechápavá. „Čo ti chcem vrátiť?“ spýtala som sa. „No predsa môj útek.“ „Aký útek? Čo? Veď ja ťa nepoznám!“ A okamžite ma pusti!“ „Fúúha, ozaj máš krátku pamäť.“ A keď ti ukážem toto?“ Vzal ma pod najbližšiu pouličnú lampu, vyhrnul si nohavice. Nie, neukázal mi to, čo si myslíte. Ruku mi položil na obviazanú nohu. „Ó môj Bože!“ vykríkla som. Vtedy mi to celé došlo.

Mám napísanú ďalšiu časť, ale pridám ju, keď mi pribudne jeden komentár a jeden vote. Takže čakám, či má niekto záujem :) a či to vôbec niekto naozaj číta :D