Nechápem z akého dôvodu mám vodičský preukaz, keďže ten kus plastu je mi prakticky na nič. Otec si myslí, že ešte nie som pripravený na tento "životný krok" stať sa plnohodnotným stíhačom ciest sveta. Zakaždým pri jeho slovách nadobúdam pocit, že som právoplatná nula. Nikdy nemám odvahu sa mu postaviť a čeliť jeho slovám, pretože by som to aj tak pravdepodobne neustál. Po týchto vážnych pokusoch o prehovorenie do duše sa zakaždým vytratím do okolitej prírody. Na malej čistinke neďaleko statku pána Millera, mám vyhliadnuté svoje miesto, kam sa vždy uchýlim premýšľať nad životom. Pri takýchto príležitostiach si vždy zbalím do ruksaku môj Polaroid a keď nadíde ten správny moment, zakaždým čo to zachytím. Myšlienky sú najhlbšou formou prejavu, bez nich by sme neboli ničím iným ako bezvýznamným atómom, ktorý pustoší svet a má potrebu niečo si dokazovať. Som jeden z mála, obdarený šťastím vyrastať v týchto nedotknutých končinách sveta, kde nadobúdate pocit nulovej tiesne času. Všetko tu má svoj dokonale usporiadaný životný cyklus, len blázon a pokušiteľ by ho narúšal. Pri pomyslení na ten strašný okamih, ktorý sa zajtra bezpochyby zomelie, mám chuť jednoducho kričať. Nemôže to byť až také strašné zotrvať týždeň v tej divočine plných betónovými nad nebesá týčiacimi sa beštiami. Ulice a námestia preplnené nenásytnými ľudoopmi hrajúcimi sa na Bohov s nekonečnou mocou. Dosť bolo premýšľania o zajtrajšku, mal by som sa sústrediť na práve prebiehajúcu chvíľku plnú pokoja. Slnko pomaličky zapadá za horizont. Myslím, že momentálne vyhráva svoju poslednú časť tejto skvelej symfónie svetla a farieb, pred tým, než žezlo prenechá mužíkovi menom Mesiac. Na scénu prichádza vánok, ktorý mi jasne naznačuje, že je čas na odchod, no ja to tak ešte necítim. Mám chuť splynúť s oblohou, s tým veľkolepým zázrakom, ktorý na nás dohliada odtiaľ z hora. Byť súčasťou orchestra, ktorý nôti posledné majstrovsky podané sily zvuku dané tou známou amplitúdou. Príjemný vánok letného večera mi jemným dotykom šteklí členky na nohách. Asi som sa pomiatol a môj zrak sa so mnou zahráva, ukazuje mi niečo čo nemôže byť vôbec reálne. Maličké Slonie mláďatko uteká veľmi nemotorne k dospelému jedincovi, určite je to samica a teda bezpochyby jeho mama. Slony zvyčajne žijú v dobre organizovaných stádách, no tentoraz je to inak. Z okolitých kríkov pomaličky vychádzajú dobre zamaskovaný ľudia za zámerom dolapiť svoju korisť. Tie dve nevinné stvorenia už celkom obkľúčili. Nemajú žiadnu cestu na únik. Sloníča sa celé chveje, schováva sa za maminu obrovskú nohu. Ich prerastené uši neustále kmitajú zo strany na stranu, ako obrovské vejáre. Matka dupe so svojimi dlhými stĺpovými nohami, na znak aby odplašila tích darebákov. Jej zámer však zlyháva, pytliaci pomaličky prešľapujú jednu nohu za druhou. Istým, sebavedomím krokom sa približujú k dvom bezbranným jedincom. Zrazu všetko stíchne, dokonca aj šum vetra sa kde si zasekol a počuť len napätie, ktoré zhmotňuje svoju desivú stránku trhať žili. V tom napätí mi úplne odumreli údy. Akoby sa zo mňa vyparila všetka energia, tak jasne som to cítil. Niečo ma nútilo pozerať sa na to divadlo, ktoré sa odohrávalo predo mnou. Krutosť a bezcitnosť pytliakov vo mne vzbudzovala nekonečný odpor a nenávisť. Zároveň som cítil ako sa moje vnútro spriahlo proti mne, požiera všetky živé bunky, orgány dokonca samotné zmysly, zviera mi hrtan tak silno až si myslím, že toto trápenie nemá konca. Rozkladám sa, o chvíľku zo mňa nebude nič iné ako prach, aj ten sa časom rozplynie. Budem slobodný, objavovať končiny sveta, toto som predsa vždy chcel a teraz keď sa to deje som zbabelec, bojím sa. Vraví sa, že sa každý pri konci bojí, aj keď je s tým nadobro zmierený. Divoká rieka, pohroma, utíši tvoje trápenie. Už to prichádza, čierno-čierna tma, je naozaj taká čierna a plná temna? Tie tvory postupne miznú z môjho zorného poľa, farby sa zlievajú, sú zrazu nejasné a nečisté. Očakával som aspoň alegorickú melódiu, nebeské tóniny, ktoré sa milotou zmocňujú ušných bubienkov a opantávajú ľudský sluch. Nič z toho neprichádza, že by si to najvyšší rozmyslel? Vkladá do mňa akúsi neistú nádej, s ktorou sám nieje stotožnený? Každá búrka musí predsa prehrmieť.
Pomaličky nadobúdam vedomie, siluety sa mi mihajú pred zrakom ako nejaké prízraky. Otvorím zrak a spytujem sa samého seba, kde vlastne som a čo sa stalo.
Nieje čas na zbytočné otázky. Jediné na čo myslím je to úbohé malé sloníča, ktorému išlo ešte pred chvíľkou o život. Musím sa tam ihneď vrátiť. Moje telo sa dá v momente do pohybu. Razom smerujem, ani neviem kam. Nadobúdam myšlienky akejsi nerozhodnosti. Rozporuplné, tak by sa to dalo poňať. Naozaj na tom záleží? Bol to len sen, no aj tak som naďalej zmätený. Uvedomenie je momentálne najlepší liek. Hlboký nádych a výdych. Niekoľko nasledujúcich sekúnd nemám poňatie o čase, ako keby razom prestal existovať, vyparil sa.
Konečne príde verdikt, uzrozumenie.
Moje telo vykonáva dané veci inštinktívne, ako keby presne vedelo, čo má robiť.
Schmatnem prvé veci, ktoré vidím vo svojom zornom poli.
Načahujem sa po čiernych nohaviciach, ktoré sú prehodené cez kreslo. Následne vidím na podlahe voľne pohodené tričko s neznámym vzorom. Neistota mi pomalým tempom opantáva zdravý úsudok. Nechám to tak a nebudem si nad tým lámať naďalej hlavu.
Je čas odtiaľto vypadnúť. Snažím sa prísť na to, čo sa včera stalo, no neviem si za nič na svete spomenúť. Pomalým tempom schádzam po schodoch, dúfam v to, aby ma nikto nezačul. Nemám náladu vysvetľovať a vymýšľať si nejaké blbé príbehy, ktoré si ani nepamätám. Z vešiaku schmatnem moju jeansovú bundu, prehodím ju v rýchlosti cez seba, skontrolujem či mám telefón a miznem do školy. Za stenami domu sa vonku odohráva celkom pochmúrny deň. Nikde ani noha. Mám pocit, že zachvíľu začne z neba padať samotný smútok a depresia, no čo ja o nej vlastne viem. Dneska som si zvolil cestu chôdze, do žiadneho autobusu ma nikto nedostane. Potrebujem si vyvetrať hlavu, porozmýšľať a premyslieť si dnešný deň a nasledujúce kroky. Z hlavy mi úplne vyletelo, že dneska je ten úžasný veľkolepý deň, kedy sa s mojou rodinou vyberieme do mesta za známymi. Nechcem na to ani len trochu myslieť. Počas mojej zasnenej chôdzi okolo mňa preletí školský autobus s deckami, ktoré majú na svojej tvári výraz samotnej hrôzy a volania o pomoc. Uvedomujem si, že som na tom rovnako a stotožňujem sa s nimi, len pre mňa sú to obyčajné zvery, ktoré v klietke vezú do väzenia. Konieckoncov som taká zver aj ja, len sa tam musím dopraviť po vlastných.
Pred plotom školy stoja v opretej polohe Thomas a Michael so smiechom na tvári a s cigaretou v ruke. So spomaleným pohybom pristúpim k nim. Ako obyčajne sa pozdravíme v našom dobre premyslenom a dohodnutom jazyku a deň sa môže začať. Náš ideálny deň sa však nemôže začať bez reči o babách, vzťahoch, žúrkach a samozrejme o sexe. To posledné je pre nás veľmi dôležitá časť, bez ktorej náš život nemôže fungovať alebo pokračovať. Chlapci splietali niečo o zajtrajšej žúrke v Barbarinnom dome. Nechcem ich sklamať, no presne vtedy budem umierať na inom, pre mňa bez významnom stretnutí plnom falošného smiechu a zábavy. Pri pomyslení na tento fakt si potiahnem z Thomassovej cigarety a padám do triedy, žiť svoj sen.
Nanešťastie dnes píšeme na hodine akúsi esej o našej vysnenej polovičke. Na pána Filtza asi znovu raz prišla slabá chvíľka, kedy svojich žiakov musí trýzniť tým, že im zadáva nezmyselné úlohy. Faktom je však to, že Filtz svoju polovičku zatiaľ nestretol a s ľútosťou musím skonštatovať, že s jeho výzorom a pribúdajúcim vekom už pravdepodobne ani nestretne. Kto vie, možno sa o týždeň zobudím, prídem do školy a dozviem sa o jeho náhlom odchode z práce, kvôli jeho životnej láske. To by bol celkom aj dôvod, prečo by som sa dokopal k tomu, aby som konečne začal veril na zázraky a taktiež na tie toľko ospevované životné lásky. Ako si vôbec môže myslieť, že banda hlupákov ako sú moji spolužiaci, napíše vôbec niečo čitateľného a citovo hodnotného na ten kus papiera. Ja sám sa nepovažujem za niekoho, kto by mal jasno v tom ako by mohla vyzerať moja budúca láska. Nechcem ho sklamať, no Pán Filtz má od nás v tomto smere veľmi vysoké očakávania. Svoj zrak ukotvím v okolitej prírode a stromoch , rozprestierajúcich sa za školským areálom a čosi mi nieje jasné. Pripadám si, ako keby som nechápal samého seba. Myslím, že som za tým plotom niekoho videl. Alebo niečo? Nie, nie, nie. Bola to ľudská bytosť. Tým som si na sto percent istý. Popravde ani neviem, čím to bolo pre mňa tak neuveriteľne zvláštne. Asi som tomu človeku závidel len tú slobodu, ktorú momentálne nemám.
"Chris! CHRis! CHRISTOPHER!"...V tom myknem hlavou a môj zrak padne na Pána Filtza.
