Cesta za láskou

I.

Áno toto som ja! Stojím pevne na nohách. Všetky zlé veci, ktoré sa mi stali ma ešte viac posilnenie  a pomohli mi stáť  pevne na nohách.

Pred 6 rokmi
Tak a dnes nastal ten deň, keď odchádzam do Prahy, nič ma tu nedrzi.

Odchádzam z jednoduchého dôvodu, vysoká škola práva a nešťastná láska, chcem odísť aby som konečne zabudla.

Posledný pohľad a môžem odísť. Bude mi to tu chýbať, tak neskutočne veľa zážitkov, spomienok ktoré sa mi vracali späť do mysle. Žila som tu celý život a teraz? Nechávam za sebou všetko, všetky spomienky ktoré mám a idem sa vrhnúť do nového života, budem kráčať po ceste života sama, bez všetkých idem tam kam ma vedu moje nohy, kráčam za šťastím? alebo sklamaním? To ešte neviem, no viem kráčam.

Sú to moje nohy ktoré ma vedú.

Do mojej minulosti patril aj on! Mala som ten obraz stále pred očami, posledný raz sa obzrela na miesto kde stál on.
Stál tam a jeho pohľad bol venovaný iba mne.

Neverila som koľko tvárí má šťastie. Môže byť umelo vytvorené, ale môže byť aj vytvorené prirodzené.
A vraj to najkrajšie v živote a najväčšie kúzlo v živote je LÁSKA.

Na LÁSKU už dávno neverím je to len niečo čo si myslia ľudia, že niečo také existuje, myslia si, že to krásne vychádza zo srdca ľudského srdca a pritom je to úplná somarina.

Cesta mi ubehla rýchlo a ani som sa nenazdala a už bola na mieste.
Bola v Prahe.
O tejto chvíli som snívala niekoľko dní. Niekoľko nocí. Niekoľko mesiacov. Niekoľko rokov.
Myslela som si že keď prídem do Prahy zabudnem na neho a ja si môžem žiť svoj život kľudne ďalej. Ale, opak bol pravdou myslela som neho ešte viac. Snažila som sa na neho zabudnúť, ale nešlo to musela som neho myslieť či sa mi to páčilo alebo nie.
On bol pre mňa až príliš dôležitý. Život mi priniesol aj iné prekvapenia.
Pozerala som sa  na budovu internátu všimla som si, že z tej budovy vychádza mladá žena.

Keď sa priblížila spoznala som ju, bolo to už niekoľko rokov čo sme medzi sebou nekomunikovali, neudržiavali žiaden kontakt. Stalo sa pár krát, že sme sa náhodou stretli, vtedy sme si vymenili len jedno "ahoj" a išli svojou cestou.

,,Zoe si to ty?, ja neverím fakt si to ty." potešila som sa, vidím ju a  možno naše staré kamarátstvo obnovíme a možno sa  budeme pretĺkať životom tu v Prahe spoločne.

,,ahoj Táňa áno som to ja!" vždy chcela študovať právo.

Zistili sme, že dokonca bývame na tej istej izbe. Naša izba bola na najvyššom poschodí.

Praha ako na dlani,

,,si očarená? Aj ja keď som tu prišla prvé čo mi bilo do očí a privoláva ma to ako siréna bol tento výhľad. Je úžasný. " len som pritakávala.

,,ten výhľad je boží!"

,,zlatko, budeš tu žiť." pozrela

pozrela som sa na Táňu ktorá mi gestom ukazovala, aby som vošla do vnútra.

,,výhľad je očarujúci máme tú najlepšiu izbu, v tejto budove. Výhľad je krásny, ale ani izba sa nedá zahanbiť aj tá ujde, veď poď dovnútra a zistíš to aj sama." ešte stále som stála pred dverami.

Izba bola útulná, študentská. Tomu výhľadu sa nevyrovná asi nič a ten západ Slnka k tomu dopomohol.

Pustila som sa do vybalovania a Táňa prišla z  návrhom.

,,čo, keby sme sa išli najesť, alebo si môžeme objednať pizzu čo ty nato?" prikývla som.

,,mohli by sme, ale ja tu nič nepoznám. Neviem kde tu je nejaká reštaurácia." pozrela som sa na Táňu.

Začiatky boli ťažké a pritom krásne, spoznávať Prahu. Praha má veľa zaujímavých zákutí a na ich objavovanie bude zaujimave.

,,ja tu už niečo poznám, dnes som tu už tretí deň, a do tej reštaurácie som chodila každý deň, keď ju uvidíš a ochutnáš to skvelé jedlo zamiluješ si ju."

,,dobrý deň, možno by ste mi vedeli pomôcť, poradiť." len sme vyšli a už naproti nám stál mladý muž sa z úsmevom pozeral na Táňu a mňa.

S úsmevom som odpovedala:,,áno možno áno."

,,neviete náhodou, či tu býva Táňa Ďaleka ." že by ju tu už poznali? A zrejme áno.

,,to som ja, čo by ste rád. Ako vám môžem pomôcť." ozvala sa.

,, asi nejak tak, že túto kyticu si prevezme, lebo je adresovaná vám."  usmial a podal jej kyticu ruží do ruky.

Obzerala si kyticu a našla tam odkaz, no keď si ho prečítať, tu kyticu hodila do koša.

,,prečo si ju vyhodila? Veď je krásna, škoda takovej nádhernej kytice." obzrela som sa za seba, Táňa kráčala ďalej.

,,ak chceš vezmi si ju, ja ju nechcem, sú od môjho bývalého priateľa Marcela. Ublížil mi a ja som si prisahala, že mu už nikdy neopustím a, že sa nezamilujem." no v tom čase ešte nepoznala muža ktorý jej zmení celý život.

Kyticu darovala okoloidúcej staršej pani.

Prišli sme do reštaurácie, hneď ako sme vošli, všimli sme si voľný stôl. Hneď sme zamierili k nemu. Reštaurácia bola veľmi útulná. Stôl a stoličky boli z masívneho dreva. Nachádza sa tam aj krb v ktorom horel oheň, atmosféra vládla uvoľnená. V pozadí hrala hudba. Práve hrali pieseň od Robbie Williams- Mixed Signals.

,,od Marcela som pred dvoma mesiacmi dostala dva lístky na Robbieho Williamsa do Bonnu v Nemecku, darujem ti ich alebo môžeme ísť spolu a vychutnať si spoločne jeho koncert." bol by to neskutočný zážitok čo je pravda.

,,to nemôžem!" aj keď by som bola veľmi rada.

,,prečo by si nemohla? Zoe pôjdeme spolu!" ani jedna z nás nechcela byť sama v tomto svete tak sme stáli a podporovali sa navzájom.

Prišiel k nám celkom milý čašník, objednali sme si a v debate sa pokračovalo a ostali sme viaznúť pri téme VZŤAHY.

,,je ťažké zotrvať vo vzťahu v ktorom vieš, že už dávno si porazený, kde neprebieha tá vzájomná komunikácia, a sú v ňom ojeby." havrila a ja som ju vedela pochopiť.

„Láska nekladie otázky, láska dáva odpovede." tieto slová som poznala povedal ich jeden švajčiarski protestanský teológ Karl Barth.

,,na tom je niečo pravdy, mne Marcel nekládol otázky, stačil jeden na neho a mala som zodpovedné. Ľúbila som ho a on? Podviedol ma s tou najväčšou sorry za výraz ale z najväčšou kurvou v meste."

,,keby som si mohla povedať ja tieto slová." vzdychla som si.

,,prečo?" a ja som vlastne odpoveď dostala.

,,mýlila som sa, odpovede som dostala, nešťastná láska ktorá ma priviedla až tu, do Prahy. Prosím nepýtaj sa, v skratke nešťastná láska." nechcela som sa o tom rozprávať je to zbytočné, už som o ňom nechcela viac počuť.

,,nešťastne zamilovaná? To je to najhoršie, a stavím sa, že si tu prišla len kvôli tomu aby si zabudla, všakže?" mala pravdu.

,,áno hlavne kvôli tomu a aj kvôli štúdiu, vieš on bol vždy nebezpečne blízko a pritom tak ďaleko." táto téma mi všetky spomienky vracia späť.

,,dohodneme sa na niečom!" navrhla.

,,na čom?"

,,odteraz žiadni muži! Ale žiadny, dokedy si nedáme dokopy naše zlomené srdcia a nemôžeme nikomu dovoliť aby nás zničil a obalamutiť tými krásnymi slovíčkami." tak na to si pripijem.

Zdvihli sme poháre a štrngli, žiadni muži.