~ Luthia ~

Kapitola 1. ~ Sanitka

Bolo presne 5 hodín ráno, keď Luthiu zobudilo húkanie sanitky. Sanitka sa blížila. Luthia sa bála, že mieri k ich domu. O pár sekúnd sa to, čoho sa nazdala aj potvrdilo a sanitka zastavila rovno pod jej oknami. Vstala z postele a pozrela sa cez okno. Vonku videla svoju matku aj otca. Luthiina matka plakala a Luthiin otec sa ju snažil utešiť. Luthia sa strašne preľakla. Nevedela si ani predstaviť čo sa mohlo také stať že o 5. ráno k nim musela prísť sanitka. Vedela síce, že je brat Alex je chorý, ale bol to iba zápaľ pľúc, a Luthia nevidela dôvod prečo by mala prísť sanitka. 'Alebo, že by neprišla kôli Alexovi?', pýtala sa v duchu Luthia samej seba. Nedalo jej to a musela sa ísť pozrieť do Alexovej izby. Než vyšla z tej svojej, skontrolovala z okna či jej matka a otec sú ešte vonku. Boli. Luthia pomaly a potichu otvorila dvere na svojej izbe. Prešla po chodbe až k Alexovej izbe. Rovnako pomaly a potichu otvorila aj dvere na jeho izbe a vkĺzla dnu. Alexova izba bola pekná, steny boli vymaľované bledo modrou farbou, písací stolík bol rovnakej farby, a nočný stolík bol pre zmenu bledo zelený. Izbu najviac zkrášľovali dlhé, tentoraz tmavo modré závesy, ktoré dodávali izbe nádych mora. To by nebola Luthia, keby závesy hneď po príchode do Alexovej izby pohľadom neskontrolovala, pretože mu ich kúpila k narodeninám a naozaj to nebola lacná paráda. Závesy boli v poriadku, no v izbe uvidela to, čo hlavne nechcela. Alex tam nebol. To znamenalo že bude v dolnom poschodí, pravdepodobne v kuchyni čakať kým ho naberie sanitka. Chvíľu rozmýšľala, či sa pôjde do tej kuchyne pozrieť, ale keď počula sanitku opäť húkať, a tentoraz sa od ich domu už vzďalovala, Luthia usúdila, že to bude zbytočné, a že Alexa už neuvidí. Veľmi ju to u srdca tlačilo. Bála sa oňho. Bála sa, že už ho nikdy neuvidí. Pri tejto predstave sa jej v očiach zaleskli slzy. Slzy z očí začali stekať po lícach a padať na zem. Luthia sa rozplakala, a teraz už vôbec nie pomaly, alebo potichu, vyliezla z Alexovej izby, a rozbehla sa do svojej. Tresla dverami. Dosť pravdepodobne to počula jej sestra Lara. Prišla do Luthiinej izby. Lara mala blond vlasy, modré oči, a prirodzene ružové pery. Oslovila ju: ,,Čo sa stalo, Luthi?" Spýtala sa. Luthia však nemala chuť, a ani hlas na to, aby jej odpovedala. Otočila sa jej chrbtom. Lara už vedela čo to znamená: ,,Nechaj ma na pokoji, a odýď." Lara toto samozrejme vždy rešpektovala, a preto to ani tento raz nehodlala porušiť. Podyšla k Luthii, objala ju a odyšla. Luthia sa ale aj tak neprestala o Alexa báť. V slzách sa jej podarilo na dve hodiny zaspať.