My fair lady.

kapitola I.

Vonku silno prší až mám pocit,akoby mi kvapky trhali plášť. V ruke zvieram list a modlím sa aby nezmokol alebo v horšom prípade neuletel. Pozerám na dvoch strážcov stojacich pred vchodom do Tower of London. Je noc a ja som skrytý za stromom. Nemôžu ma vidieť. Ešte chvíľu som stál a váhal,ale potom som sa konečne odhodlal. Keď ma neprijmú...naozaj neviem čo urobím. Preto musím veriť. Popravil som si kapucňu na hlave a pozrel na tmavý chodník pred hradnou bránou. Rozbehol som sa pod ostrý dážď a zamieril som si to rovno k bráne...

Princezná:
Nespokojne sa prevalujem v posteli. Nemôžem spať. To kvôli tej hroznej búrke. Ďaždové kvapky bubnujú na okno a stále ma budia. ,,Tak dosť!" povedala som si a vstala z postele. V komnate bola tma,tak som pred sebou mávala rukami, aby som do ničoho nevrazila. Schmatla som svoj tenký svetrík a obliekla si ho. Vyšla som zo svojej komnaty a zamierila som na opačný koniec dlhej chodby. V strede chodby sa nachádza veľké schodisko, ktoré vedie na prízemie. Po ňom som však ísť nemôhla pretože tam stáli dvaja strážnici a ja som nechcela, aby ma poslali späť do komnaty. Pomali a hlavne potichu, som prešla okolo schodiska a dostala som sa na druhý koniec chodby.Strážnici pod schodiskom si ma nevšimli. Na konci tejto chodby sú tiež schody vedúce dole, do trónnej sály. Otvorila som malé dvere a modlila sa, aby nezačali vŕzgať. Mala som šťastie. Rýchlo som sa rozbehla po zatočenom schodisku. Bolo točené okolo stĺpu v ktorom boli tri výklenky. V nich boli zapálené svietniky vďaka ktorým som videla na  zem a nespadla. Pri dverách do trónnej sály som spomalila. Tieto dvere na nachádzajú približne v strede sály. Väčšinou bývajú zamknuté ale keď je v sály otec, sú otvorené. Dúfam že pred nimi nebude stáť nejaký strážnik. Zrazu som začula hlasy. Takže otec je vo vnútri. Pomaly som pootvorila dvere ale zostala som za nimi.
Otec sedel na tróne a pred ním stál  akýsi človek v čiernom plášti. Nevidela som mu do tváre,pretože mi bol otočený chrbtom a na hlave mal kapucňu.
,,Takže",prehovoril pobavene otec, ,,ak tomu rozumiem správne,ty by si chcel byť mojim osobným strážcom?" ,,Áno."ozval sa mladý mužský hlas. Nikdy by som neverila, že z jedného slova môže sršať toľká istota. Skutočne chce byť strážcom v našom paláci? Aj otca to zjavne zaskočilo.,,Alebo aspoň komorníkom či sluhom. Aj to by stačilo Vaša výsosť." Otec sa zasmial. ,,Vieš koľko je vôbec hodín? Pol desiatej. Je noc a ty sem len tak vpochoduješ a... ako to že ťa strážcovia pustili? Budem si s nimi musieť pohovoriť."zahundral otec. ,,Prečo si myslíš že potrebujem sluhu?"spýtal sa zrazu. ,,Neviem či potrebujete alebo nie,ale ja by som sa Vám hodil. Som lojálny. A budem lojálny voči Vám." ,,Myslíš že to stačí? Počuj chlapče,toto je palác mocného kráľa nie nejaká krčma kde vezmú každého." Otec sa postavil. ,,Pane, prosím. Viem toho veľa. Viem narábať s mečom, čítať aj písať, dokonca aj čo-to z histórie viem..." otec ho obišiel a on sa otočil aby ho videl. Zrazu som uvidela jeho tvár a vivala som oči. V trónej sále bolo slabé svetlo a ja som bola ďaleko,no napriek tomu, som videla jeho tvár. Veľmi peknú tvár s bledými ľadovými očami. ,,Ja ale sluhu,komorníka a už vôbce nie strážcu, nepotrebujem." ,,Vaša výsosť,prosím Vás. Kľudne ma vyskúšajte." ,,Nie si trochu drzý? Alebo si až priveľmi veríš." ,,Nikdy by som nepredceňoval svoje schopnosti." ,,Som prekvapený nad tvojou odhodlanosťou ale ľutujem..." ,,Vaša výsosť, prosím. Aspoň to so mnou skúste." Jeho hlas znel tak naliehavo,že bolo smutné ho počúvať. Ani neviem prečo som to spravila, no otvorila som dvere a vtrhla do trónnej sály. Obaja na mňa prekvapene pozreli. ,,Elizabet. Čo tu robíš?" ,,Otec,prosím nevyháňajte ho. Čo keby robil osobného strážcu mne?" Chlapec na mňa prekvapene pozrel. ,,Ty...ako dlho si tam stála?" ,,Dosť dlho na to,aby som pochopila o čo ide. A on má predsa všetky schopnosti aké má správny strážca mať,nie? Ak vraví pravdu." Otec si povdychol a pozrel na chlapca v čiernom plášti. ,,Skutočne sem prišiel aby bol strážcom?" Zamrmlal otec.,,Tak dobre,ale ak niečo zničíš,ukradneš alebo ublížiš niekomu ,dám ťa popraviť." Chlapec sa usmial a poklonil sa ,,Ako si želáte Vaše Veličenstvo." Potom pozrel na mňa. Zrazu som si uvedomila,že som iba v nočnej košielke a svetríku. Do tváre mi vošla červeň. ,,Čo sa tak pozeráte?! A vôbec ako to vyzeráte? Takto sa nepatrí predstupovať pred kráľa a princeznú." Povedala som a prezrela som si ho. Jeho plášť bol mokrý a špinavý a o topánkach ani nehovorím. Pokrútila som hlavou a zavolala sluhu,aby mu pridelil komnatu. Neviem prečo som spravila to,čo som spravila,ale viem že otec si to so mnou ešte vybaví. No mám z toho dobrý pocit. A ak ten muž neklame,môhol by byť skutočne šikovný a okrem toho,vyzerá ako veľmi zaujímavý človek,plný tajomstiev. Zaujímalo by ma,prečo sem prišiel...

*(pozn. Tower of London alebo oficiálne: Her Majesty' s Place (Pevnosť a palác Jej Veličenstva),bol postavený v rokoch 1066-1087 a nachádza sa v strede Londýna na brehu rieky Temže.)