My fair lady.

Kapitola III.

Mason:
Už od svitania som hore. Dnes pomáham v kuchyni,teda skôr pri chystaní raňajok. William tvrdí že, raz za čas by sa patrilo prichystať jeho pánovi jedlo. Aj keby len servírovať. Jedáleň je obrovská miestnosť na prízemí. Sú tu aj dvere,cez ktoré sa dá dostať do kuchyne. Podišla sme k stolu a ja som naň položil veľký džbán plný sladkej limonády. Jemné som ho posunul doprostred. Hladina voda ale zostala pokojná. Všimol som si že má William sleduje. Pozrel som na neho. ,,Stalo sa niečo?" Prižmúriť oči a pozrel na mňa. Začínal som sa cítiť nepríjemne. ,,Nevideli sme sa už niekde?"spýtal sa. ,,Ehm,myslím že nie."nervózne som odpovedal. Zrazu sa usmial. ,,Každopádne, si šikovný sluha. Dokonca si dovolím tvrdiť, že by si bol aj dobrý komorník."povedal a usmial sa. Nedokázal som skryť nadšenie tak som sa s obrovským úsmevom spýtal: ,,Naozaj?!" ,,Áno."odpovedal a vidal sa po ďalšie jedlo.

M.E.Anna:
Sedím na lúke a počúvam spev vtákov. Všade na vôkol sú vidieť iba kvety. Cítim sa tak osamelo a pritom akoby tu so mnou bol celý svet... ,,Slečna vstávajte. Je ráno Vaša výsosť." Začula som hlas,ktorý ma vytrhol zo sna. Neregistrovala som ho ako hlas,ale ako šum vetra a pokúšala som sa znovu zaspať. ,,Ešte chvíľu Charlotte."zamrmlala som ale oči som neotvorila. ,,Ale princezná,slniečko je už dávno hore a prišlo sa na vás pozrieť. Urobte mu radosť a vstaňte." Zrazu som na tvári zacítila dotyk. Z teplej ruky na mojom líci vyžarovalo príjemné hrejivé teplo, ktoré ma opäť uspávalo. ,,Vstaňte prosím, my fair lady." Vtom som prudko otvorila oči a posadila som sa. To snáď nie je možné. Naozaj. V mojej komnate,pri mojej posteli stál Mason a usmieval sa. ,,Konečne ste sa zobudili slečna." ,,Čo tu robíš?!" ,,Tri dni sme sa skoro vôbec nevideli a tak mi napadlo,že by som vám dnes mohol robiť spoločnosť. Viete ako váš sluha." ,,Ach,tak." Povedala som a pozrela som sa von oknom. ,,Stalo sa niečo slečna?" Zohol sa ku mne. Zrazu sa naše oči stretli. Jeho očí sú zvláštne. Bledo modré, skoro až biele.Studené. Jeho tvár má jemné pekné črty,ktoré ukazujú jeho mladosť a ústa má pekné vykrojené. Jeho úsmev je priamom opakom jeho očí,taký hrejivý. Počkať! Až teraz som si uvedomila,že sa usmieva. Rýchlo som celá červená odvrátila zrak. ,,Kto je Charlotte?Ak sa smiem spýtať." ,,Charlotte je moja komorná. Tento týždeň som jej dala voľno,aby môhla ísť anvstibit svoju rodinu. Vždy ma budí ona a dokonca aj vraví také veci ako ty. O tom slniečku a tak..." ,,Máte ju rada,však?" ,,Nie. Je to iba komorná."povedala som a on sa na mňa vyčítavo pozrel. Povdychla som si. ,,Dobre, mám ju rada. Je veľmi milá a šikovná. Je úžastná komorná a poznáme sa už dlho. Zaslúži si trochu voľna." ,,Vidíte,je skutočne krásne keď je princezná milá k svojim poddaným."povedal a ja som sa slabo usmiala.
,,Koľko máš rokov?"vypadlo zo mňa zrazu. ,,Dvadsaťtri."povedal. ,,Ale teraz by ste sa mali obliecť a ísť na raňajky,dobre? Zavolám vám slúžku."Prikývla som a sledovala,ako odchádza.

Mason:
William mi navrhol,aby som sa po obede šiel s princeznou pozrieť do velkolepej kráľovskej záhrady a prichystal jej tam malé občerstvenie. Súhlasil som. William je dobrý spoločník. Som tu síce krátko ale môžem povedať, že je dobrým priateľom.

,,Do záhrady, teraz?" ,,Áno slečna."odpovedal som. ,,Tak dobre."povedala a usmiala sa. Prešli po upravenom chodníčku z malých kamienkov až k lavičke a malému stolíku. Elizabeth si sadla a pozrela na stolík. Bola na ňom kanvica s čajom, šálkami a chutnými sušienkami. Pozrela na mňa. ,,To si prichystal pre mňa?" ,,Iba pre vás."odpovedal som. Nachádzali sme sa medzi stromami a kríčkmi. Neboli sme ďaleko od paláca ale vyzaralo to tu ako z iného sveta. ,,Páči sa ti naša záhrada, Mason?" ,,Oh,áno. Je krásna." ,,Neprišla dnes si ku mne?"spýtala sa. ,,Ak si to prajete."prikývla a ja som urobil ako chcela. ,,Si z Francúzska?"spýtala sa zrazu. ,,Áno. Ako ste na to prišli?" ,,Máte francúzke meno, a trochu aj prízvuk." ,,Ste všímavá."povedal som a nalial do šálky čaj. ,,Kde si sa naučil hovoriť tam plynulo po anglicky?" Opäť sa spýtala a odpila si z čaju v šálke. ,,To je dlhý príbeh princezná." ,,Ja mám času dosť." Usmiala sa a ja som sa pokúsil o úsmev tiež. Nechcem rozoberať moju históriu. Som tu preto aby som jej unikol.
Zrazu som zazrel za kríkmi pred nami akýsi pohyb. ,,Je tu veľa miest,kde sa dá skryť,však?" ,,Áno."odpovedala.,,S maminkou som tu ako malá hrávala skrývačku. Bolo to...už tak dávno."pozrela na mňa. Oči mala lesklé a aj úsmev mala boľavý. ,,Prepáčte,nechcel som vás..." ,,V poriadku. Som rada že s tým mám s kým hovoriť. Spomienky sú najkrajšia vec,ktorú nám osoba ktorú milujeme môže zanechať." Kráľovná už snáď... ,,Vaša matka..." Nestihol som dopovedať otázku a strhol som princeznú k zemi. Nad hlavou nám preletel akýsi kameň. Rýchlo som sa postavil. Takže za kríkmi predsa len niekto bol,pomyslel som si a pozrel sa na palác. Za rohom stála postava s hnedými vlasmi. Takže takto je to. Usmial som sa. Krík pred nami sa opäť zatriasol. ,,Zostaňte tu,slečna."povedal som a ona vystrašene prikívla. Rozbehol som sa ku kríkom.

Elizabeth:
Neviem čo alebo kto to bol,ale vyľakal ma. Mason sa rozbehol do hustých kríkov a zrazu akoby zmizol. O chvíľu som začula dva mužské hlasy ako bolestne zanadávali. Postavila som sa a chcela som sa pozrieť čo sa deje ale vtom z kríkov ktosi vystúpil. Zostala som stáť. Bol to našťastie Mason a za ním boli dvaja...strážcovia z paláca. Mason sa tváril vážne a jeho oči boli teraz skutočne strašidelné. Muži za ním zostali stáť a šúchali si ruky. Mason bez slov prešiel okolo mňa a vidal sa do zámku. ,,Mason,čo sa stalo? Prečo nás napadli?"pýtala som a ponáhľala za ním. ,,Hovor so mnou!" Zrazu zastal a ja som do neho skoro vrazila. ,,Idem za vaším otcom,slečna. Môžte sa ho spýtať." Prekvapene som na neho pozrela. Ale prečo... Stála som a pozerala ako odchádza. Vtom sa otočil a usmial sa. ,,Chcete ísť tiež." ,,Áno."povedala som rýchlo a nasledovala ho.

Mason:
Zastal som pred kráľovou pracovňou a pozrel na strážnika pred dverami. ,,Smiem hovoriť s kráľom." Muž najprv pozrel na mňa a potom na Elizabeth. Otvoril dvere a povedal: ,,Vaše veličenstvo, nový sluha by chcel s vami hovoriť. Môže prestúpiť?" ,,Iste."odpovedala kráľ a ja som spolu s princeznou vstúpil do miestnosti. Kráľ sedel za stolom a stál pri ňom William. ,,Mason ak potrebuješ s niečím poradiť,choď za iným sluzobníkom. Kam by sme sa dostali keby každý sluha chodil za kráľom?" ,,Vaše veličenstvo, ja som ale sem ale neprišiel kvôli otázke."povedal a otec s jeho osobným štrážcom si medzi sebou vymenili pohľady. Na čo sa to otec hrá?! ,,Prečo si na nás poslal svojich strážcov,otec?" Spýtala som sa zrazu. Otec sa mierne zarazil ale potom sa usmial. ,,Odpusť Elizabeth. Nechcel som ťa samozrejme vystaviť nebezpečenstvu." ,,Takže mám pravdu?" ,,Áno. Ale to len kvôli nemu." Povedal a ukázal na mladého muža s bielymi vlasmi.
Pokrútil a som hlavou.,,Chcel som vedieť,či je skutočne tak šikovný." Chcela som niečo povedať, ale Mason ma zastavil. ,,Nehnevajte sa slečna. To ja som predsa navrhol kráľovi že má môže vyskúšať." Povedal a usmial sa na mňa. Chcela som namietnuť. Kričať a hnevať sa,prečo ma môj otec tak hnusne využil,dobre možno preháňam,ale Masonov úsmev sa utíšil. ,,Presne tak."odpovedal otec. ,,Ukázalo sa,že si šikovnejší ako som si myslel. Podľa toho čo som počul. A zaujalo ma aj to,že si hneď vedel o čo ide." ,,Vďaka pane,teda vaše veličenstvo."povedala a poklonil sa. Sledovala som,čo sa deje. ,,Zazrel som Williama. Hneď mi došlo,že je to skúška." ,,Čo? Ty si si ma všimol? Ako si to všetko stíhol?! Ešte aj odzbrojiť našich strážnikov." Povedal William s úžasom. ,,Ešte stále chceš byť osobným strážcom, ale mojej dcérke,princeznej Mary Elizabeth Anny?" Spýtal sa kráľ. ,,Ak s tým bude jej výsosť súhlasiť..." Všetci traja na mňa s očakávaním pozreli.  Mám dovoliť mužovi,ktorého vôbec nepoznám, byť mojim strážcom? Kto vie čo má v pláne. Dnešný deň s ním bol v príjemný ale...prečo si vybral zrovna Veľkú Britániu, prečo Londýn, prečo moje kráľovstvo?...
                                                             ***

Muž v čiernom plášti zaklopal na dvere a vstúpil dnu. ,,Volali ste ma, najmocnejší?" ,,Áno. Aké máš pre mňa správi ohľadne nováčikov?" Ozval sa muž sediaci vo veľkom kozennom kresle. V miestnosti bola tma. Pri dverách stál dlhý svietnik ktorý mal zvláštne zelené svetlo,čo pôsobilo strašidelne. ,,Všetci výnimočný sa nachádzajú v našich rukách a sú nadšení že ste ich prial." ,,Vybprne." ,,A ešte niečo,pane môj." Povedala trochu neisto muž v plášti. ,,Zistili sme kde sa nachádza Biela smrť." ,,Muž v kresle sa vystrel. ,,Počúvam." ,,Vyzerá to tak,že sa pridal do služieb rodu Hannoverovcov." ,,Kráľa Juraja II. V Londýne." ,,Presne tak, najmocnejší." Muž v kresle zaťal päsť. ,,Keď toho spratka dostanem, budem ho mučiť až kým nezomrie. Nie! Najprv vykoná istú prácu a potom..."pozrel na muža v plášti:,,bude len tvoj."
Muž v čiernom plášti a slabo usmial a poklonil sa. ,,Ďakujem najmocnejší." ,,A teraz zmizni!" ,,Ako si prajete,pane môj."
Dvere sa zabuchli a muž v kresle si sám pre seba povedal. ,,Konečne nadišla šanca potrestať všetkých,ktorý so mnou vybabrali. A hneď dvaja naraz. Dnes mám tuším šťastný deň." Zasmial sa...