„Nie," odpovedala som na otázku. „Si si istá?" spýtal sa kňaz znova. „Hm," nevedela som, čo viacej povedať. Vedela som ale, že sa necítim na to, aby som nahradila niekoho tak významného. „Vyzeráš, že by si to zvládla," povedal.
Pane, som skutočne tá, ktorá má písať históriu Tvojej farnosti?
Stála som na cintoríne a pozerala sa na práve zatvorený hrob. Zaštípali ma oči. Zdvihla som hlavu a odpovedala: "Nie."
Bol koniec februára a studený severný vietor trápil ešte nejedného obyvateľa Jablonky. Dnes sa takmer celá dedina stretla na kopci. Na mieste, ktorého sa každý z nás vo svojom vnútri bojí. Sú dni, ako práve tento, ktoré v nás zanechajú stopu. Pamätáme si ich, lebo sa v ten deň prihodilo niečo zvláštne. Dnešnou udalosťou bol pohreb. Zomrela pani Elena. Pani Elenu poznal každý. Bežne ste na ulici mohli počuť ako niekto z diaľky kričí: "..brý deň pani Elena," alebo "Pani E mi včera povedala, že videla ako sa pred mostom zrazili dve autá." Skrátka, táto pani mala prehľad o všetkých a o všetkom. Preto, keď posledný krát vydýchla, celú dedinu akoby prikryla čierna plachta. Nikto sa neusmieval, nikto sa na nikoho nepozrel. Ona bola dušou celého nášho spoločenstva. Prináležala jej aj dôležitá úloha, ktorou ju poveril náš pán farár. Písala kroniku. Častokrát som ju videla na lavičke v malom parku pri rieke Váh. Pozerala do diaľky. Na sebe mala starý pletený sveter, ktorý postupne strácal svoju červenú farbu. Tmavozelená sukňa jej siahala až po členky. Rada sa prechádzala bosá, preto si ju, pri spomienke na ňu, predstavujem bosú. V rukách držala hrubú knihu, na kolenách mala položené pero a pozerala do diaľky. Zrejme premýšľala, čo napíše do kroniky.
Obrad bol nádherný. Veľmi dôstojný a pokojný. Všetci plakali ale zároveň mali radosť, pretože naša teta je teraz na lepšom mieste.
Odpočinutie večné, daj jej, Pane, a svetlo večné nech jej svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen.
Keď sa pohreb skončil pomalou chôdzou som sa vybrala domov, s hlavou stále ponorenou v myšlienkach na farárovu ponuku. Mám nahradiť pani Elenu a byť nová kronikárka?
Keď som prišla domov, videla som mamu ako si utiera líce. Vlasy mala v strapatom drdole, oči zalepené slzami. Opierala sa o kuchynskú linku a snažila sa tváriť sa, že sa nič nedeje. „Mami, čo sa stalo?" opýtala som sa preľaknuto. Pribehla som k nej a objala som ju. „Rebekah," nevládala ďalej hovoriť. Začala som mamu hladkať po vlasoch a v hlave sa mi zjavilo niekoľko scenárov prečo asi plače. Nevedela som. „Rebekah," začala znova mama „nezvládla som to. Nedokázala som ísť na ten pohreb." „Mami, to je v poriadku, neplač. Ona vie ako veľmi si ju mala rada. Vie, že si tam chcela prísť," snažila som sa mamu utíšiť ale zdalo sa mi, že mama ma vôbec nepočúva. „Choď prosím do izby, chcem byť chvíľu sama," povedala odvracajúc zrak.
Mama pani E milovala. Bola ako jej druhá starká. Mamina starká zomrela, keď bola mama ešte malá a pani E sa úlohy milujúcej babičky ochotne chopila. Rozumela som prečo je to pre mamu ťažké ale bála som sa, že mama bude raz ľutovať, že na ten pohreb nešla.
Vošla som do svojej izby. Niekto by mohol povedať, že som romantička. Bledoružové steny, biele závesy na oknách, nábytok zo svetlého dreva, posteľ s minimálne desiatimi vankúšmi a parapet plný kvetov. Milovala som svoju izbu. Bolo to také moje kráľovstvo. Vždy som sa tu mohla schovať. Dnes som už nemala na nič náladu, tak som sa len prezliekla do pyžama a ľahla si do postele. Pokračovala som v čítaní Búrlivých výšin až dokým ma nezačali bolieť oči.
„Pane, ďakujem Ti za tento deň. Nebol ľahký ale vďaka tebe som dnes dokázala ísť na pohreb. Vďaka Ti za pani E, ktorá navždy ostane v našich srdciach. Prosím, daj, aby zajtrajší deň bol radostnejší ako dnešný a aby mala mama lepšiu náladu. Amen," zašepkala som modlitbu a v tom momente som zaspala.
