Nezastaviteľná [SK] ✔

10. časť

Sedela som tam asi ešte nejakých desať minút. Keď pri mne zastavilo auto. Krásna čierna audi-na, dokonale čistá a pod lúčmi slnka sa leskla, až som myslela že mi vypáli oči. Následne šofér vystúpil a obišiel auto na druhú stránu. Pozdravil ma a otvoril mi dvere. Ja som podišla k nemu a on mi pomohol presadnúť si z vozíčka na miesto spolujazdca. Potom zobral môj kufor a spolu s vozíčkom ho odložil do kufra. Sadol si vedľa mňa a naštartoval. No a potom sme sa v tichosti viezli až niekam do neznáma.

***

O necelých tridsať minút šofér zastavil pred obrovským domom, krásnej svetlo modrej farby. Bolo vidieť že je to moderný dom. Tiež mal obrovskú záhradu. Šofér mi zase pomohol sadnúť si na vozíček a kufor mi odniesol až pred dom. Tam mi dal kľúče a ja som si odomkla a vošla dnu. Šofér odišiel a ja som sa nevedela vynadívať krásou domu. Presne tak ako dom vyzeral moderne z vonku, tak isto bol moderný aj z vnútra. Bolo vidieť že ocko má dosť peňazí.

Predstavte si, podarilo sa mi vizuť si topánky. Následne som vošla do kuchyne. Krásna moderná kuchynská linka s barovým pultom. Zobrala som si pohár a naliala som si trochu čistej vody. Potom som vošla do obývačky, kde boli obrovské sklenené dvere, ktoré viedli do záhrady. Boli mierne pootvorené, a tak som ich otvorila dokorán a vošla na záhradu. Ovial ma príjemný vánok New Yorku. Len som tam tak sedela na strede záhrady a premýšľala som. Premýšľala som o rôznych veciach. No o pol hodinku na to ma vyrušilo buchnutie dverí.

"Mama, čo je to za kufor?"  Ozval sa nejaký chlapčenský hlas.

Ja som sa pobrala dovnútra a následne som vošla do chodby, kde už na mňa prekvapene hľadeli štyri páry očí.

"Dobrý deň, ja som dcéra Dareka." Povedala som s pohľadom upriameným na ženu štíhlej postavy a miernej výšky. Predpokladala som totiž že to je priateľka môjho otca.

"Á ahoj. Ja som priateľka tvojho otecka. Volal mi že tu budeš." Ako inak, prehnane milo sa na mňa usmiala. "Ja som Mia a toto je môj sedemnásťročný syn Brandon." Dodala nakoniec.

"Aha tak super. A inak ten kufor je môj." Povedala som, teraz už mieriac na Brandona. On len nezaujato prikývol a odišiel niekam hore schodmi.

"A neviete kedy sa ocko vráti z práce?" 
"No okolo tretej by mal byť doma, takže za chvíľu je tu. A nemusíš mi vykať, hovor mi Mia."
"Dobre Mia." Spolu sme sa zasmiali a pobrali sa do kuchyne.

Mia začala vybaľovať nákup a ja som ju iba v tichosti sledovala.

"A čo sa ti vlastne stalo?" Vtedy som si spomenula.
"Ale nič vážne."  Snažila som sa, aby to vyznelo pravdivo. Pravdou však je, že nechcem aby o tom ktokoľvek vedel. Nechcem to nikomu povedať. Nie ty to nikomu nedokážeš povedať. Podvedomie prestaň so mnou hovoriť.

"Aha tak fajn." A práve vtedy buchli dvere a do kuchyne nabehol otec.

"Dcérka moja. Ako dlho som ťa nevidel." Hneď ma začal obímať a celý čas sa na mňa milo usmieval.
"Poď ukážem ti tvoju izbu." Povedal a utekal na chodbu po môj kufor.

Tým, už dobre známym spôsobom sa mi podarilo vyjsť schody až hore. Otec ma zaviedol k jedným z dverí a otvoril ich.

"Takže vitaj vo svojej novej izbe."