Milovala som tvoj úsmev. Vždy bol tak hrejivý a plný nehy. Ale tento krát nie. Tento krát to bolo iné. Tvoj úsmev bol iný. Zlomený. Vedela si niečo,čo ja nie. Nechala si ma myslieť si,že všetko je v poriadku.
Ten večer sme sa pohádali. V afekte som ti povedala veci,ktoré som tak nemyslela. Viem,že si to vedela.
Aj napriek tomu,že odchod z domu nebol správnym riešením som odišla. Vietor ma vzal do tej tmy preč. Nemala som rada hádky s tebou,vždy bol pocit viny silnejší než ja.
Návrat domov nebol taký aký som si ho predstavovala. Ležala si na podlahe. Nereagovala si. Stála som tam dúfajúc,že je to len tvrdý spánok. V dlaniach som zvierala nádej. Boh nebol pri nás,mami. Diabol je ten,ktorý chodí medzi nami,nečaká dole. Ležala si tam bez pulzu s bledou pokožkou. Bola som tam s tebou a zároveň nebola.
Zostali sme spolu na zemi v betónovej klietke plnej spomienok,ľútosti a bolesti. Až kým nevzali aj to posledné,čo mi z teba zostalo. Ľudia boli vždy od prírody zlí.
Občas sa rozhliadnem a vidím bordel ,všetko so sebou berie oheň. Ale hlavné je, že je dobré,hlavne,že si tu so mnou,mami.
27.marec,2019
