Básne Smrti

Sama A Voľná

Sama k sebe vravím,
dúfam, že to všetko napravím.
Vymýšľam si svet,
kde nikoho niet.

Rastliny a stromy
sú mi domovi.
Lesné lúky
na nich puky,
maky i ľalie,
srnčie stopi nik nezmije.

Sama myslím,
môj pohľad sa zdá byť kyslím.
Pasienky i polia
od nich ma neodelia.

Tu v lese
jeleň sa hrdo nesie.
Hlavu hore hrdo dvíha,
všetko svojimi zmyslami vníma.

Ja sama pri potôčiku sedím,
rukami bystrú vodu čerím.
K mojím ušiam doľahol,
zvuk ktorému môj svet podľahol.

Kopitá v blate robia si cestičku,
obrovské parožie odženie i myšičku.
No ja sa nebojím,
len ústa otvorím,
nie od ľaku ale od údivu
na tú krásu spanilú.

Ruku natiahnem
jeho pohľadu podľahnem.
Zavriem oči, odvrátim tvár,
dotik ucítim a pokoška mi dosiahne var.

Zadívam sa do čierňavi,
priam sa topím vo svojom žiali.
Byť tak voľná, nezávislá,
ani neviem načo som sem prišla.

Či plakať nad mliekom rozliatym,
či sa smiať nad pokojom strapatím?
No nie, moje srdce divoko biť chce,
ako keď vták v búrke krídlami trepoce.
Byť voľná ako vrabec,
presne na tú myslela som vec.

Poklona hlboká patrí mu,
kráľovi majestátnemu.
Kráľovi môjho srdca,
iba on môže byť sudca,
môjmu osudu smutnému
bez lásky k druhu môjmu.

Moja duša patrí tam,
kde zvieratá skrývajú svoju tvár,
kde stromi hrdo, pyšne stoja
tam patrí duša moja.

Sama k sebe vravím,
asi to už nikdy nenapravím.
Moje srdce nebude biť
tam, kde patrí moja osudová niť.

Klbko osudu ma ťahá,
von z toho brala.
Ta, do lesa hlbokého,
ta, do spánku večného.

Philomela Silvam ❤️