Hriechy Minulosti

Časť nultá: Giorno

Chystám sa rozpovedať vám príbeh. Neobyčajný príbeh plný neuveriteľne silných pocitov, ktoré zaiste v mnohých z vás vyvolá. Veru, rozpráva sa mi o tom ťažko, keďže som stratil svojich najbližších, ale pokúsim sa zreprodukovať ho čo najhodnovernejšie.

Všetko to začalo asi pred rokom v opustenej stredomorskej vile na Sicílii. Premával som sa na svojom skútri po spanilých Sicílskych plážach a užíval si teraz už teplé aprílové slnko, keď som dostal nutkanie. Všetci určite poznáte, čo také nutkanie je. Nevypovedaný pocit ľudského id, ktorý sa predrie na povrch v tej najnevhodnejšej chvíli a do vedomia vsugeruje myšlienku, ktorú verklíkuje dookola ako pokazený gramofón. Pokazený gramofón je len jedným z prirovnaní ktoré ma napadli, ale určite by sa dalo použiť niečo výstižnejšie, ako napríklad vynorenie sa mŕtvej ryby nad hladinu mora, či olejové oká v polievke. Tak či onak, nutkanie sa mi vynorilo v mysli a úplne narušilo dokonalú idylku sicílskeho mestečka. Informácia vyplývajúca z udalostí, ktoré nasledovali ma nesmierne zarmútila.

Aby som už vyššie spomenuté nutkanie uspokojil, vydal som sa k telefónnej búdke a uistil sa, že všetko je v poriadku. Do otvoru na mince som vhodil stolírovku a čakal, kým ma prepoja na Stellin dom. Po istom čase mi na búdku začal klopať nahnevaný okolostojaci. Pravdupovediac, netuším, či bol nahnevaný pre to, že som bol v búdke dlho, čo si myslím nie je vôbec pravda, alebo bol nahnevaný kvôli niečomu úplne inému. Faktom ale je, že klopal a klopal celkom zúrivo. Pochopiteľne som teda nechcel, aby došlo k ujme na zdraví či už mojom, alebo jeho, preto som zavesil (Stella stále nedvíhala).

Keď som sa otočil a zdvihol hlavu za účelom odchodu z búdky, všimol som si, že náhodným okolostojacim nie je nikto iný ako môj dobrý priateľ a nenahraditeľná podpora v mojich doterajších strastiach, Rico Pratollini. Otvoril som dvere a on sa na mňa rozkričal raketovou taliančinou, ktorú by mu mohol závidieť ktorýkoľvek zo súčasných politikov. A to musím povedať, že tí majú niekedy až príliš podrezané jazyky.

„Giorno! Ty sa tu budeš vykecávať s ktoviekým, kým je tvoja rodina v nebezpečenstve?"

„Spomaľ, Rico." odpovedal som. „Kto je v nebezpečenstve? Maria?"

„Môže byť že aj ona. Jej rodičov dnes ráno našli mŕtvych v Neapole. Mám strach, aby sa jej niečo nestalo. Poslal som teda už k vám na vilu jedného z mojich najvernejších Sotto Capos aj s osobnými strážami."

Vtedy som si uvedomil, že moja zlá predtucha sa naplnila a aj to, že najbližšie by som mal jednoznačnejšie, pohotovejšie a rýchlejšie reagovať na nutkania, ktoré sa mi v mysli vynoria.

„Ďakujem, idem za ňou." odpovedal som a nasadol na skúter.

Idylka sa už úplne rozplynula a ja som sa cítil akýsi prázdny. Stella – Mariina matka bola mŕtva. Už nikdy nebudem pozvaný na večeru. Už nikdy nedostanem na Vianoce ďalšie štrikované ponožky. Veru, bola mi ako matkou.

Kým som sa utešoval a jazdil po serpentínach vytesaných do vápenca, vychádzajúc čoraz vyššie a vyššie, začalo sa zotmievať. Ak bola pravda to, čo mi Rico oznámil, boli sme v nebezpečenstve všetci. Neapolská organizácia málokedy nechávala nejakých svedkov. Ako ma tak prúd myšlienok unášal vdiaľ, ani som si nestihol všimnúť, že som už takmer pri Villa de Mangione, sídle našej malej rodiny.

Moja prestrašená žena Maria stála na priedomí obklopená troma mužmi v oblekoch s fedorami. Zabrzdil som skúter, ktorému sa od náhlej zmeny hybnosti šmyklo zadné koleso a fŕklo štrk smerom na zvláštnu procesiu. Zložil som si prilbu a hrobovým hlasom oznámil:

„Rodičia sú mŕtvi. Musíme ujsť."