Podriadená?!

Naše tajomstvo

Keď Max konečne pochopil, že vzťah medzi nami nie je možný dal mi ultimátum "Miluj si koho chceš, hlavne nech to nie je niekto, koho poznám.." . V tej dobe som si už však písala s Pánom X a čím ďalej, tým viac som sa ponárala do mora lásky. S Pánom X som sa síce stretla len raz, no prebehlo medzi nami 'niečo'. Vedela som, že s Pánom X byť nemôžem, pokiaľ nechcem prísť o najlepšieho priateľa. On by to nezvládol, prišiel už o toľko ľudí, ktorých miloval... To, čo som nevedela bolo pre mňa to najdôležitejšie - ako povedať Maxovi o mojej tajnej láske. Tak som mu to nepovedala, no bola to chyba.. S Pánom X sme si dali prvé tajné rande a od Maxa som stále vyzvedala, kedy končí v práci, aby som vedela, koľko času nám ostáva. Čas s ním totiž plynul ani neviem ako, užívala som si každú chvíľu v jeho prítomnosti. 

Prechádzali sme sa po meste a zastavili sme na železničnom moste, ktorý som ja už tak dobre poznala. Na tomto moste som robila tie najväčšie rozhodnutia. Ale  teraz to bolo iné, nič sa nestalo. Neviem, či kvôli tomu, lebo som čakala, že začne on alebo som si ešte nebola istá. Rozprávali sme sa o svojich  životoch, spoznávali sme sa viac do hĺbky. Bol už podvečer a obaja sme už boli, samozrejme, unavení. Navrhla som, že poznám jednu dobrú  čajovňu, v ktorej sa mi veľmi páči. Súhlasil. Vtedy ešte ani nevedel, čo spôsobil svojím rozhodnutím.

Sadli sme si vedľa seba, objednali si a pokračovali sme v rozhovore, ktorý sme začali. Bol nežný, nechápala som, ako sa môže so mnou takto rozprávať - na toto som zvyknutá nebola. Bol zdvorilý, napriek tomu, že som to nevyžadovala.  Pozeral sa na mňa s údivom, cítila som sa pri ňom inak, výnimočne. Cítila som sa, akoby mal oči len pre mňa. Tie moje boli len pre neho, bol nádherný, i keď nebol ničím výnimočný. Nedokázala som sa sústrediť na nič iné ako na neho a na pohyb jeho plných pier. 

Z môjho zasnenia ma prebralo niečo nečakané. Maličkosť, ktorá však  veľa znamenala. Zacítila som, ako prešiel rukou po mojej nohe a stlačil mi stehno. Zadívala som sa mu do očí a videla všimla som si, ako pozerá na moje pery. Vtedy som to už nevydržala a pobozkala ho. Od tohto momentu sme sa držali za ruky a nemienili sa pustiť. Cítili sme sa bezpečne, obaja. Cítili sme, že tu je pre nás konečne niekto, kto tak ľahko neodíde. 

Pri prechode cez mesto ma Pán X chytil za ruku. Preľakla som sa. ,,Toto nemôžeš, čo ak nás Max zbadá?" jeho odpoveď som nečakala. ,,Teraz si už len moja, nejaký Max ma už nezaujíma. Nech sa o tom aj dozvie." Namiesto úsmevu som sa však rozplakala. Nemohol sa to dozvedieť, prišla by som o neho, zlomila by som ho napoly. A to som nemohla dopustiť. Vytrhla som sa mu z ruky a sadla si na lavičku. Pán X na mňa len s údivom pozeral a nechápal. Všetko som mu vysvetlila a on pochopil, že Max je posledný, kto mi ostal. 

Súhlasil s mlčaním, pokým na to Maxa nepripravíme.  

Pán X to však nevydržal, chcel, aby Max vedel, že som už len jeho a ešte tú noc mu to povedal.. A ja som prišla aj o toho posledného priateľa, ktorého som mala. Moje srdce sa roztrieštilo na niekoľko častí a Pána X som mala za zradcu. Max sa nadránom, keď ešte všetci spali, zbalil a odišiel domov. Nikto nevedel, čo je s ním, len ja. Písala som mu, či je v poriadku a kde sa nachádza. Ospravedlňovala som sa mu za to, čo som spravila. A chalanov som uistila, že je v poriadku. Pánovi X som vynadala za to, čo spravil. Vedel, že na to pripravený ešte nie je. 

Pokračovalo to telefonátmi, kedy sme obaja s Maxom plakali a ja som sa mu ospravedlňovala. Nevedela som, čo robiť. Max mi napriek dlhým telefonátoch neodpustil. 

Oddelil sa od mojej cesty...