Budem TVOJ!

🌻🥀

Prešli dva mesiace a s Emily a nakoniec aj s Naty sťahujeme do vlastného bytu. Pôvodne som mala bývať iba s Emily , ale Naty tiež nechcela byť v jednom dome s ňou tak sme sa zhodli, že budeme v tom byte všetke tri. Aj tak je ten byt väčší takže v pohode sa tam vojdeme všetke. Nebudem klamať keď poviem, že sme všetke šťastné ako blchy, že konečne môžme vypadnúť od našich rodín a bývať ako tak samé.
Sťahovanie nám zabralo celý týžden keďže mame školu a tak trošku sme aj lenivé. No za ten týždne som si stihla všimnúť, že do dome kde býval Cole sa nasťahovala rodinka s dievčaťom približne v našom veku. To dievča vyzeralo hrozne...nie, nebola škaredá práve naopak bola veľmi krásna ale vyhladovaná... šaty na nej iba vyseli. Bola bledá a bez chute do života. Bolo mi jej aj celkom ľúto. Vedela som, že takto som mohla skončiť vtedy aj ja. Možno by som tu ani nemusela byť. Keď Cole zmizol šlo to so mnou dole vodou. Začala som chudnúť a strácať aj tu najmenšiu chuť do života. Ale dostala som sa z toho vďaka svojej rodine a Emily. Pochopila som, že on je už len minulosť a ja musím začať žiť v prítomnosti. Aj preto som sa rozhodla ísť na výšku a dala som si predsavzatie, že skúsim dať tým chalanom len predsa šancu. Veď nie každý je magor bez mozgu. A povedzme si aj pravdu už ma nebaví stále počúvať otázky či predsa nie som na dievčatá. Nebudem klamať uvažovala som nad tým a vedela by som si to predstaviť, ALE! Musím dať šancu aj opačnému pohlaviu pred tým ako vyvodím správnu odpoveď. No späť do prítomnosti radšej. Stojím tu na ulici pred domom a pozorujem to dievča ako sedí na lavičke pred svojím domom a číta si. Mám veľké nutkanie sa k nej prihovoriť. Skúsiť jej pomôcť. Ani neviem ako a ocitnem sa pri tej lavičke 'Ahoj je tu voľné?' iná otázka na úvod ma nenapadla...'Áno' odpovedala tichšie a nevenovala mi ani pohľad. Tak som si sadla na lavičku a rozmýšľala nad ďalšou hodnou otázkou keď v tom ma prerušil hlas. Jej hlas. 'Som Mia' pozrela som sa smerom odkiaľ prichádzal hlas a uvidela som ako sa na mňa pozerajú krásne modré oči a osoba, ktorá čaká čo poviem. 'Ja som Anna' musela som sa usmiať. Prekvapivo mi aj ona opätovala rozkošny úsmev. 'Si odtiaľ? Prisťahovali sme sa tu len pred pár týždňami a nikoho tu zatiaľ nepoznám...' Mala veľmi príjemný hlas vedela by som ju počúvať aj celé hodiny. 'Áno vlastne bývam hneď oproti...dom s čiernou strechou' objasnila som jej to viac. Na našej ulici  sme boli jediný, ktorý mali tmavú strechu a biely dom. Všetci mali buď červené alebo biele strechy. Ale to teraz nie je podstatné. Znova sa ozval jej príjemný hlas. 'Tak to je super' znova nasledoval jej rozkošný jemný úsmev. Až teraz som si všimla knihu čo drží v rukách. Nebola to kniha ale skicár, v ktorom bol nakreslený drak. Bol znázornený vo vzduchu. Mal iba krídla a dve zadné nohy a dlhý chvost. Bol vcelku pekný. 'To si kreslila ty?' naznačila som hlavou na tú kresbu. Mia však skicár zavrela a s neistotou prikývla. 'Je to naozaj pekné. Máš talent' nedalo mi ju nepochváliť. 'Ďakujem ale nič to nie je...veď ma ani nevzali na školu' bolo počuť na hlase, že ju to mrzí. 'Tak to tam asi boli slepý a nevideli ten talent čo máš...ale to je ich chyba ešte budú ľutovať' Pousmiala sa nad tým a ja tiež, ale skôr nad ňou. 'A teda na akú výšku ideš? Keď vôbec ideš' Po chviľi som sa dočkala odpovede. 'Idem na právo tak ako chcú moji rodičia' Bolo vidieť, že ju to moc neláka. Počkať tu je iba jedna výška, na ktoré sa dá vyštudovať právo. A na tú idem aj ja. 'Na právo? Tam idem aj ja...teda keď ma vezmú' S jemným úsmevom sa na mňa otočila. 'Vážne? Tak to je úžasné aspoň tam nebudem tak sama.' Z diaľky sa ozvalo volanie jej mena. 'Prepáč už budem musieť ísť.' počas toho ako to vravela písala niečo do skicára a potom ten kúsok papiera odrhla a podala mi ho. 'Možme sa ešte niekedy stretnúť keby si chcela' Tentokrát sa usmiala a odišla preč. Keď už zmizla v dome chciať- nechciať som sa zdvihla aj ja a šla domov. Až cestou domov som si uvedomila, že na tom papieriku je jej číslo. S úsmevom na tvári som prišla domov a vybehla rovno do svojej izby, v ktorej už bola iba posteľ. Radostne som sa do nej zvalila. Stále som musela nad Miou premýšľať. Mia...také krásne meno. A ten jej úsmev...Vyzerala šťastne no jej zápästie vravelo o niečom inom. Všimla som si ho keď mi podávala papierik a jej dlhý rukáv sa posunul vyššie. Jej krásne modré oči boli bez pocitov. Jej hnedé vlasy mala vyčesané do nedbalého drdolu. Jej úsmev bol rozkošný. Asi som sa zamilovala....táto veta mi bleskla hlavou. Neverila som jej. Ani tej vete ani svojej hlave. Nemožem sa zamilovať do rovnakého pohlavia. Veď to nie je správne... Alebo sa možno mýlim...Nechcem sa nad tým teraz veľmi zamýšľať uvidíme čo ukáže čas...
Ešte v ten večer som si to číslo uložila a napísala jej. Prepísali sme si celý večer a dohodli si stretnutie na sobotu. Dnes je streda takže musím vydržať ešte necelé tri dni a znova ju uvidím. Možno sa mi pošťastí ju uvidieť aj skôr. V noci som zaspávala s myšlienkou na ňu.

Žeby si nakoniec Anna uvedomila, že môže niečo cítiť aj k rovnakému pohlaviu? A čo sa stane keď sa jej do života zamotá aj chlapec? Čo keď to bude práve on kto sa jej zapletie do života...