Posledné dni v nemocnici som myslela len na to. Keď som už mala odchádzať z nemocnice tak si ma zastavi nejaký muž so slovami : "Takže už ste v úplnom poriadku... teda, ruku vám nikto nevráti ale viete ako to myslím" Nevedela som ako to myslel, nie som v poriadku a nebudem... Nemám ruku, skoro celý svet je plný nakazených ľudí, som bez rodičov a pravdepodobne nemám domov... Neodpovedala som. Opýtal sa ma: "Máte vlastne kam ísť?" "Nie" povedala som skoro pošepky. Nato odpovedal: "Pod pivnicou je úkryt proti nákazou, neviem či nejak pomôže, ale môže vám predĺžiť život o pár dní" Hodil mi nejaké kľúče a povedal že mám ísť rovno, dole po úzkých schodoch a tretie dvere v pravo. Obliekla som sa doi oblečena čo som tu našla v skrini (asi si ho tu niekto zabudol) a ešte som si obviazala hrubou vrstou obväzu nohy aj ruky (aby ma náhodou nehryzli). Dala som si na seba dlhé sivé tepláky, čierne tričko, na to daľšie tričko lebo bola zima a na to ešte ružovú mikinu s kapučňou a vestu... Pomaly som išla po chodbe a hľadala tie schody. Keď som ich uvidela, vyzerali dosť strašidelne, prvé 3 schody boli vidno a daľej bola úplná tma... Super, a ešte v tej tme triafať do kľúčovej dierky a typovať ktorý z tých 20tich je ten správny kľúč, keď tak vlastne uvažujem... Povedal tretie dvere v pravo, čo znamená že tam teda určite ešte dvoje dvere a ja mám asi 20 kľúčov. Ale najprv som potrebovala aspoň baterku. Vedela som že určite majú nejakú na vrátnici lebo niekedy nás sestričky večer kontrolovali s baterkou. Keby si ju vypýtam tak by sa ma určite pýtali prečo ju potrebujem a možno nemám povolené ísť do toho úkrytu, koniec koncov... ani neviem kto bol ten chlap. Ani mu moc neverím ale už to je v podstate jedno, či ma zožere niečo v podkroví alebo nejaké nakazená obluda. Rozmýšľaľa som ako ukradnúť tú baterku (a možno nejaké peniaze alebo občiansky preukaz ) keď v tom ma napadlo...
Pokračovanie až za 50+ reads, dúfam že sa vám časť páčila :)
