Bol piatok. Alebo možno sobota. Nevedela.
Bol piatok a ona oslavovala svoje narodeniny. Nie sama, samozrejme. Aj keď jej to až také samozrejmé neprišlo. Oslavovala ona a oslavovali jej kamaráti. Oslavovali s ňou a ona bola šťastná, úprimne šťastná.
5 chlapcov a 6 dievčat. Dievčat je vždycky viac, ale čo už sa dá robiť. 5 chlapcov, ale zaujímal ju iba jeden. Hneď ako sa naňho zadívala si to všimol, akoby to cítil. Prišiel k nej bližšie s malým úsmevom na tvári. Niečo sa opýtal, no ona iba prikývla. Nevedela čo sa pýta a ani nepotrebovala. Verila mu.
Obaja sa vytrmácajú z chaty a prejdú pár dezorientovaných krokov k jazeru. On nie je opitý a ona iba trocha. Dosť na to aby sa len tak smiala, no príliš málo na to, aby nerozumela veciam okolo seba, alebo nevedela rozmýšľať čisto.
Zrazu sa schytila a sadla si na kopcovitý breh a hneď ako sa na tom zasmiala sa hodila na chrbát a ľahla si tak aby sa mohla pozerať na nebo. On sa nad ňou iba pousmial, iskričky hrdosti v jeho očiach a sadol si opatrne vedľa nej, tak aby jej videl do tváre.
"Chceš počuť tajomstvo?" opýtal sa a ona samozrejme entuziasticky prikývla, lebo sa jej to zdalo ako skvelý nápad. Všetko sa jej zdalo ako skvelý nápad.
"Som zaľúbený," vyslovil jednoducho a ona sa iba zasmiala. Mala šťastie, že to mohla zvaliť na alkohol a nie na to, že jej niekto, koho ľúbi už dva roky ide rozprávať o jeho milovanej. Zasmiala sa ešte viac, lebo jej život je naozaj super.
Usmiala sa, aby zastrašila slzy, ktoré určite prídu neskôr a s jemnosťou v hlase sa ho opýtala kto to je.
"Nechceš hádať?"
"Ako mám hádať, keď ju nepoznám?" jej falošný pokoj nahradila nechápavosť.
"Je z našej triedy."
To už bol tvrdší zásah. Okrem toho že jej milovaný jej práve ide rozprávať o dievčati, ktoré sa mu páči, sa ona na nich ešte aj bude musieť pozerať, keď sa spolu šťastný budú premávať hore dole.
"To mám menovať všetkých 14 dievčat?" opýtala sa zúfalo.
"Má krátke vlasy," znela jeho nápoveda. Zasmiala sa.
"Tak to je Monika. Vždy som to vedela."
"Nie je to ona," pokrútil hlavou.
"Tak Silvia."
Zase iba pokrútil hlavou.
"Elena?"
Nič.
"Barbora? Ew, to snáď nie."
"Šibe ti," pokrútil hlavou a smial sa. Ona sa posadila, aby naňho lepšie videla.
"Ale nikto iný už v našej triede krátke vlasy nemá," povedala so zvrašteným obočím. Sama nevie, či je to tým alkoholom, alebo či už naozaj nie je nikto s krátkymi vlasmi v ich triede.
"Ešte sa asi budeš musieť zamyslieť."
"Ale ja už som sa! Počkaj. Je to nejaký chalan? Roman?" Vtedy to on už nevydržal, prekrútil očami a za ruku ju potiahol k sebe. Bez váhania svoje pery pritlačil na tie jej a čakal čo spraví.
Obaja boli rovnako neskúsení a preto tento prvý pokus skončil ich spoločným smiechom. Ona sa smiala lebo tomu neverila a on sa smial na nej. Vždy ho dokázala rozveseliť. Keď sa ukľudnili, skúsili to znova. A je vhodné už povedať len to, že na bujarú oslavu jej narodenín sa tak skoro nevrátili.
