My Last Space

3.Red Light

Večer som zaspávala už konečne vo svojej posteli, ale opäť bez Hollie. Bola na ďalšej párty.
Nejako moc mi vadilo svetlo. Inokedy by som zaspala aj pri dennom, ale zrovna v tento večer, keď sa potrebujem vyspať, mi vadí aj obyčajné pouličné svetlo z vonka. Zajtra je utorok a taktiež druhý deň školy. Nečakane.

Vstala som z postele a dvomi prstami som odtiahla žalúzie. Mala som výhľad rovno na hlavný vchod do intráku. Nič zvláštne sa tam nedialo, až na malú skupinku ľudí ktorá postávala pri strome. Snažila som sa zistiť kto to je, ale bohužiaľ svetlo bolo v tomto prípade až moc slabé. Namiesto toho aby som si ľahla naspäť do postele, som sa rozhodla, že ich chvíľu budem pozorovať. Neviem prečo mi napadla myšlienka, že možno zistím čo vidia v alkohole a cigaretách, nedajbože drogách. Vyzeralo to, ako keby tam boli dvaja chalani a dve babi. Netuším o koho šlo, ale pri všetkých bolo malé červené svetielko z cigariet. Napadlo mi, že možno keď otvorím okno, sa mi bude lepšie spať a svetlo vnímať nebudem. Pomaly som ho otvorila aby partia dole nič nepočula. Na parapete mala Hollie položenú VOSS sklenenú flašku ktorá padla na zem ako som otvárala okno. Moc nenápadná som teda nebola.

,,Héj! Ehm... Nia!" Kričala na mňa baba zo skupinky.

Vykukla som von a zbadala som Hollie.
,,Áno?"

,,Poď dolu!" Smiala sa, kričala a zároveň šepkala.

Zagúľala som očami. ,,Niee, idem spať."

,,Chcem ti niečo ukázať!" Ozvala sa znova.

,,Och, počkaj aspoň kým sa prezlečiem!" Vzdychla som si. Aj tak som nemohla spať a ísť von mi vtedy prišiel ako dobrý nápad.

Vyzliekla som si pyžamo a navliekla na seba obyčajné tričko a kraťase. Vyšla som na chodbu a zamkla som izbu. Po ceste dolu som sa tri-krát zastavila či robím správnu vec. A tri-krát som si povedala, že nikto sa nič nedozvie ak majú skúsenosti s klamaním domovníka. Čož majú určite. Prišla som ku skleneným dverám a potlačila na kľúčku. Čo som si mohla myslieť bolo, že je zamknuté.

Pribehla ku mne Hollie. ,,Tadiaľto nie, musíš ísť na dolné toalety a preliezť cez okno. Vždy ho nechávajú otvorené."

Prikývla som. Netušila som čo mi chce ukázať, ale bola som pekne posratá strachom. Všade bola tma a ja som sa cez malinké okno trepala von ku skupinke fajčiarov. Fakt super.

V tme som videla prichádzať ku mne nejakú osobu a červeným svetielkom cigarety. Po pár ďalších metroch som si všimla že je to Hollie.

,,Paráda. Teraz skoč dolu." Pristavila sa pri mne.

Hneď ako som dopadla na zem, som sa oprášila a pozrela na ňu. ,,Neverím že som sa dala na toto nahovoriť."

Vykročila a ja s ňou. ,,Moc som ťa teda prehovárať nemusela." Zasmiala sa. ,,Ešte nikdy si sa takto nesnažila utiecť von?"

,,Nie. Vždy som poslušná." Cítila som sa hrozne trápne.

Prišli sme ku skupinke ľudí ktorú som pozorovala z hora. V pouličnom svetle som zbadala nejakú ďalšiu babu, dvoch chalanov a...Liama. Ako jediný nefajčil a zdržiaval sa v tme. Preto som ho z izby vidieť nemohla. Keby viem že tu je, nikdy by som sem neprišla.

,,Toto je Daisy," Ukázala na babu ktorá mala ryšavé (doslova vybuchnuté) vlasy  a medzi ukazovákom a prostredníkom držala cigaretu. Kývla mi hlavou. ,,Toto je Eric, toto Calvin a... Liama už poznáš." Eric mal nejakú tetovačku po celom krku a okuliare. Calvin mal piercing na nose a tunel v uchu. Nechcela som si to priznať, ale Liam sa tam javil najnormálnejšie. Nejavil o skupinku ani o mňa najmenší záujem. Sedel na obrubníku a čumel do telfónu. Aj cez fajčiarov som dokázala cítiť tú jeho smradľavú voňavku.

,,A ty si?" Ozval sa Calvin.

,,Ja som Niamh Li." Predstavila som sa.

,,A ktoré z toho je priezvisko a ktoré meno?" Zasmial sa Eric a potiahol z cigarety.

,,Niamh je meno, Li priezvisko." Povedala som už arogantne. Nepáčilo sa mi, že si zo mňa idú robiť srandu.

,,Boha to čo si z Japonska?" Šťuchol do neho Calvin.

Hollie aj Daisy boli ticho.

,,Vyzerám na to?" Prikrčila som obočie.

,,Mne skôr pripomína Korejčanku." Začali sa na mne smiať.

,,Pičkočajku. Kámo ja som už sfajčený." A začali sa smiať ešte viac.

,,No to by stačilo, sranda áno, ale nie z babi." Postavil sa Liam. Vôbec by som nečakala že práve on by si ma zastal. Mobil si strčil do zadného vrecka. ,,Mám dojem že niekto by mal odísť." Pozrel na mňa.

Kým stihol niekto niečo povedať, Liam ma schmatol za ruku a ťahal ma preč a do nosa mi udierala jeho silná voňavka. Keď sme boli dostatočne ďaleko v tme, som sa mu konečne vyšmikla. ,,Čo prosím ťa robíš?"

,,Pomáham ti?" Zalomil ruky. V tme som ho moc dobre nevidela.

,,Nepotrebujem tvoju pomoc." Povedala som a šla som ku oknu.

Pribehol za mnou. ,,Takže som ich mal nechať nech ťa urážajú?"

,,Dvaja sfajčený idioti, by ma nikdy neurazili."

,,Veď ty ani nadávať nevieš!" Zvýšil hlas.

,,Kokoti. Chcel si to počuť o tvojich kamošoch?" Snažila som sa vytrepať na okno.

Vzdychol si. ,,Mne je jedno čo o nich hovoríš, to sú kamoši tej blondíny. Ale neznesiem, keď niekto nadáva babe."

,,Fajn." Rukami som sa vzoprela ale aj tak som vždy skončila nohami na zemi.

,,Počkaj." Povedal a a nastavil podomňa ruky na stupienok.

,,Nepotrebujem tvoju pomoc." Čupla som si a rozplietla mu ruky.

Začal sa hrozne smiať. ,,Čo robíš?"

Nechápala som čo mu je vtipné. ,,Bože už aj ty si sfajčený?"

,,No tak to počkaj. Nehádž zasa všetkých do jedného vreca. Ja som marišu v živote nemal." Ruky dal do obranného gesta.

Nijak zvlášť ma to nezlomilo. Môj názor na neho zostával rovnaký. ,,Prekonal si sa. Gratulujem." Povedala som bez náznaku úsmevu. Opäť som sa postavila a snažila sa vyskočiť na okno.

Zrazu ma schmatol a pomohol mi ku oknu. Keď sa môj zadok ocitol na parapete, zmocnil sa ma pocit výťaztva aj prehry. ,,Nepotrebovala som tvoju pomoc."

,,To som teda videl. Zoskoč konečne dolu nech môžem ísť aj ja."

Zoskočila som na dlaždičky. Môj skok sa ozval na celú kúpeľňu. Desať sekúnd na to, bol vnútri aj Liam.

,,Dík." Uznala som, že bolo slušné poďakovať mu. Nie len za to že mi pomohol teraz, ale aj keď ma odniesol doktorke.

,,Ale veď ty moju pomoc nepotrebuješ." Uškrnul sa.

,,Tak isto ako ty moju, keď ti tiekla krv z nosa však?" Vyhodila som mu to na oči.

,,Krv z nosa by mi netiekla ak by si mi do neho dverami netresla." Smial sa.

Vyšli sme po schodoch, až na naše poschodie už potichu. Miestami som mala pocit, že som zadýchaná po toľkých schodoch len ja a môj dych bolo počuť na celý intrák.

Pred jeho dverami sa zastavil. ,,Ja bývam tu."

Zalomila som pery a s úplnym nezáujmom som prikývla. ,,Super."

,,Super." Stál pred dverami. ,,Tak zatiaľ." Povedal a vošiel dnu. Keď sa za ním zatvorili dvere som pokračovala ďalej na koniec chodby.

V posteli som začala premýšľať. Liam neznáša keď niekto nadáva babe. No mne sa vždy zdalo že on s nimi jedná ako s handrami. A taktiež mi nejako nehralo, keď nazval svoju priateľku blondínkou.
Z tejto strany som ho ešte nikdy nespoznala. Bolo to pre mňa niečo nové. A mala som podozrenie, že môj názor na neho začína byť o štipku objektívnejší. A s týmito myšlienkami som zaspala.

Ahojte. Zasa prepáčte za chyby. Dúfam, že sa vám ďalšia časť páčila. Ak nie, alebo by som mala niečo zmeniť, napíšte do komentu.
sending love <3