Say Something || h.s [SK]

35. chapter

Môj dych sa zastaví niekde v strede môjho krku a moje ústa sa otvoria do tvaru O. Ostanem hľadieť na doktora, ktorý sa na mňa stále usmieva, no mne vôbec do smiechu nie je. Na sucho prehltnem a presuniem zrak na moju matku, ktorá je v šoku tak isto ako ja.

„Je to isté?“ opýta sa otázku, ktorú mám na jazyku aj ja, no nejako ju nedokážem vysloviť.

„Stopercentne a rakovina to určite nie je.“ Doktor sa usmeje a ešte povie, že nás nechá samé. Stále s úsmevom na tvári opustí moju izbu a ja znova prehltnem. Hrča z môjho hrdla sa síce stratila, no ja sa necítim o nič lepšie.

„Zlatko.“ Mama sa postaví zo stoličky a prejde k mojej posteli. S úsmevom na perách a slzami v očiach sa na mňa pozrie a chytí mi moju zdravú ruku. Nechápem prečo sa usmieva. Toto vôbec nie je dobrá správa.

„Mami ja si to dieťa nemôžem nechať.“ Pošepkám a zahľadím sa na okno. Malé kvapky dažďa sa lepia na okno a pomaly sa spúšťajú dole ako malé deti na šmýkačke. 

„No tak Tori ja viem, že nechceš zabbiť nevinné stvorenie.“ Skrčí obočie a prejde mi dlaňou po líci. Otočím sa k nej a nadýchnem sa.

„Ty si človek, ktorý by ma mal chápať!“ poviem hlasnejšie akoby som chcela a matka na mňa bolestivo pozrie. „Prepáč ja len proste. Musím dokončiť školu, dieťa to všetko pokazí a ja nie som pripravená a vôbec, čo Harry? Preboha.“ Tentokrát už nechám slzy, ktoré mám nahromadené v očiach skĺznuť po mojich lícach ako kvapky dažďa, ktoré stále klopkajú na okno mojej nemocničnej izby.

„Harry sa prebudí a všetko bude v poriadku.“ Moju ruku stlačí silnejšie a pobozká ma na čelo.

„Už nikdy nič nebude v poriadku.“ Poviem viac menej pre seba a zatvorím oči, čím spôsobím, že slzy začnú stekať intenzívnejšie.

**

6.8.2014

Keď som bola malá písala som denník. Myslela som si,že.. vlastne ani neviem, čo som si myslela. Písala som tam hlúposti. Ako som prvýkrát dostala svoju prvú jednotku. O mačke, ktorú som dostala na svoje ôsme narodeniny, ktorú aj tak nakoniec zrazio auto a ja som sa s tým dlho nevedela vysporiadať, no a potom prišla puberta a denník ostal navždy niekde zatvorený. Ani doteraz vôbec netuším kde by mohol byť. Tak som si založila nový. Nikdy som si nemyslela, že sa to znova stane, ale je to teraz tak strašne ťažké. Je to už týždeň a dva dni a Harry sa stále neprebudil. Jeho stav sa ani nezlepšil, ani nezhoršil. Úplne z toho blúznim.  Ja už som síce doma, no chodím za nám každý deň aspoň na dve hodiny. A dieťa? Uff. Nikto iný okrem maminy to nevie. Nemám potrebu to niekomu povedať, aj keď by som asi mala, no stále neviem, či si to deťa nechám. Ale vždy keď na to myslím spomeniem si ako za mnou prišla Perrie. Povedala som jej, že sú dospelí a že to zvládnu a ak niečo vždy tu budem pre ňu. Zayn sa potešil a zachvíľu budú mať malého Mickeyho. Ale u mňa je to iné. Už viem preoč u mňa bola Perrie. Viem ako sa cítila, no mne nemá kto povedať, že všetko bude v poriadku. Ja to ani nechcem počuť, pretože prečo budem počúvať klamstvá? Sama dobre viem, že všetci klamú a ja aj tak upadnem do temnoty. A teraz znova pôjdem ku Harrymu a budem sa s ním rozprávať. Vždy, keď to robím bojím sa, že sa prerieknem a poviem mu o dieťati. Dobre teraz si pomyslíš, že som hlúpa, ak si myslím, že ma počuje, ale ja v to stále verím. Viem ako sú na tom ľudia v kóme a viem aj to, že väčšina z nich sa aj prebudí. Ako sa zdalo všetko tak krásne, no zrazu sa to dobré premenilo na zlé.

Zaklapnem denník a čierne pero položím na stolík v mojej izbe. Pomaly sa postavím, predsalen ma  ešte stále všetko bolí a denník odložím do šuplíka s oblečením. Nechcem, aby ho niekto čítal. Nie teraz.  Prehodím cez seba obyčajnú čiernu mikinu a otvorím dvere. Pomaly prejdem po schodoch až na prízemie a natiahnem si moje obľúbené tenisky. Zoberiem si kľúče zo skrinky a zamknem. Následne si ich strčím do vrecka a dám sa do kroku. Cesta mi netrvá dlho. Nemocnica je len zopár minút od nášho domu a zato vďačím tomu kto ju tu postavil inak by som sem nedzvládala chodiť pešo a sama. Veľké sklenené dvere sa otvoria pri mojom pohybe a ja vojdem do nemocnice. Všimnem si, že dneska je tu plnšie ako inokedy. Prejdem okolo tehotnej pani, ktoré na rukách drží ďalšie až k výťahu, kde stlačím tlačítko na privolanie. Do minúty sa dvere otvoria  a ja nastúpim. Stlačím číslo šesť a započúvam sa do výťahovej hudby. Niekedy mi už fakt lezie na nervy, ale teraz mi to príde príjemné. Dvere sa otvoria a ja vstúpim na chodbu, na ktorej trávim veľa času. Prejdem okolo lavičiek, ktoré sú obsadené ľudmi až k dverám s číslom dvadsaťdva.  Otvorím cih a do uší mi hneď vbijú  zvuky prístrojov. Nadýchnem sa a zatvorím za sebou dvere. Z rohu izby si zoberiem stoličku, ktorá je moja pravidelná kamarátka a presuniem si ju k Harryho posteli.

„Ahoj miláčik.“ Pobozkám Harryho na čelo a sadnem si. Moje ruka sa automaticky dotkne tej jeho a pohladím ju. Je studená ako ľad, no zvykla som si.

„Vieš už je streda,“ začnem . „Čo tam robíš tak dlho? Vieš chýbaš mi. Chýbaš nám všetkých. Začala som si písať denník,“ zasmejem sa. „Potrebujem sa niekomu vyrozprávať, ale mám pocit, že nikomu nič nemôžem povedať. Nechcem nikoho zaťažovač mojimi problémami a denník ma chápe, aaspoň myslím.“ Odmlčím sa. Zahľadím sa na Harryho oči, ktoré sú stále zatvorené. Už ich konečne chcem vidieť. Chcem vidieť tú zeleň života, ktorá v nich bude, keď sa na mňa pozrie.

„Bože Harry tak veľmi chcem, aby si tu bol. Chcem aby si mi poradil, ale ty tu nie si a ja neviem, čo mám robiť.“ Pocítim slzy na krajíčku a na sucho prehltnem. Dneska som nič nejedla. Neviem prečo. Proste som nemala chuť.

„Už to v sebe držím týždeň, ale už nevládzem. Som tehotná a vieš budem sa báť ti to povedať, keď sa zobudíš. Je to strašné. Neber to tak, že to ľutujem. To nie, ale dieťa. Bože dieťa je starosť. Ja fakt nie som pripravená  a ty nebudeš tiež ja to viem. Sklamala som všetkých.“ Sklopím zrak a smrknem. Dvere sa zrazu otvoria a v nich sa objaví Gemma.

„Tori, preboha si v poriadku?“ opýta sa, keď k nej zdvihnem zrak.

„Nie,“ šepnem a utriem si slzy. Ľútostne sa na mňa pozrie a prejde ku mne. Objíme ma a si hlavu položím na jej rameno.

„Je to len týždeň, neboj sa.“ Šepne a pozrie sa mi do očí.

„Ja viem, ale je to týždeň smútku a zármutku. Proste ľudia môžu byť v kóme roky, sama to dobre vieš a ja už nechcem dlhšie čakať. Nevládzem.“ Prižmúrim oči a vydýchnem.

„Viem sako sa cítiš. Je to môj brat tiež na tom nie som dobre, ale mala by si aspoň jesť.“ Zamračí sa a pohladí ma po ruke.

„Ako to vieš?“ opýtam sa s nadvihnutím obočím  a smrknem.

„Si úplne biela a tie kruhy pod očami nezakryješ ani keby si veľmi chcela.“ Škaredo sa na mňa pozrie a ja sklopím zrak.

„Aj tak všetko vyvraciam,“ zašomrem si pre seba a pozriem sa na Harryho.

„Prosím?“ opýta sa Gemma a ja sa v duchu prekľajem.

„Že mi je zo všetkého zle.“ Poviem, no nepozeriem sa na ňu. Ja viem, že veľmi dobre počula, čo som povedala.

„Ja to viem, ale jesť musíš. Po niečo ti zájdem.“ Pohladí ma po ruke a než stihnem niečo povedať počujem ako sa dvere zabuchnú a Gemma zmizne. Vzdychnem a znova sa otočím k Harrymu. Je stále v tej istej polohe, no čo som vôbec čakala?

„Zbytočne tam išla. Aj tak do mňa nič nedostane.“ Zašomrem a Harryho ruka sa znova ocitne v tej mojej, pričom sa jej usmejem a odhrniem mu vlasy z čela. „Kde sme to vlastne skončili? Ach áno sklamal som všetkých. Nechcela som, ale vidíš. Život sa dá zničiť úplnou hlúposťou. Ani neviem ako a zrazu všetko začalo upadať. Bože Harry mal si ma počúvať. Prečo si si sakra nezapol ten hlúpy pás? Mohol si skončiť len s polámanými rebrami a ni takto..“ môj hlas zlyhá a moja hlava padne na Harryho posteľ. Cítim sa tak strašne slabá, že proste už nevládzem rozprávať.

„Chcela som ti niečo kúpiť, ale mali tam len tie hlúpe bagety, takže ťa niekam zoberiem, alebo pôjdeš ku nám. Dneska som varila ja.“ Zrazu sa dvere otvoria a v nich sa objaví Gemma. Mykne ma a môj zrak upriamim na jej fialovú hlavu.

„Tori?“ stihne sa opýtať skôr než moja hlava znova padne na Harryho vankúš, no tentokrát všetko upadne do tmy.

 -

Ahoojte! bože normálne neverím, že som neprídavala tak dlho! ty kokos normálne sa ospravedlňujem, ale ja mám pocit, že má škola vážne zabije :(( dúfam, že ma chápete, bože mám tam päťku a vôbec neviem, čo idem robiť lebo je to úplne ťažké proste -_- ale stačí o mne :D nechce sa mi veľmi rozprisovať som neuveriteľne unavená, bože už je jedno hodina v noci :OO čosi, takto neskoro som písala iba Bastarda :D a inak ak chcete na profile mám novú poviedku (short story) niečo ako Bastard :33 volá sa Hazard  a budem rada ak si prečítate, no do ničoho vás nenútim:) a strašne moc chcem poďakovať za komentáre a votes! ty kokos ja som len tak hľadela na obrazovku :O dúfam, že ma nesklamete aj teraz, aj keď viem, že sú  časti krátke a nudné, ale viete ťažko sa píše, keď tam nie je Harry, ale nebojte :D takže ešte raz ďakujem a dúfam, že ste si užili časť:)

vote&komenty