Say Something || h.s [SK]

45. chapter

Perrie s mamou ostanú potichu prežúvajúc večeru. Mám pocit, že Harry vybuchne a Zayn tak isto. Prečo to vôbec vytiahol? Nevedela som, že Zayn Harryho nemá rád až takto. Nikdy to nedal nejako najavo. A teraz to robí až príliš.

„Ten sprostý mikrofón sa pokazil. Robil som čo som mohol." Povie Harry a vtedy viem, že je zle.

„A čo by si urobil keby ju zabil? Hm? Robil som všetko čo som mohol." Napoboní Zayn Harryho hlas a vtedy sa už naozaj postavím.

„Zayn prestaň. O čo ti ide? Chceš vytočiť aj mňa? Vieš, že sa teraz nemôžem stresovať tak ma prosím ťa ušetri týchto hlúpych narážok na Harryho. Som tu a žijem. Tak prečo vyťahuješ tú hlúpu udalosť? Niall tu už tiež nie je tak sa prosím vás upokojne a jedzte večeru. Mama ju varila s láskou a určite si to nepredstavovala tak, že sa tu budete hádať." Dokončím a konečne si sadnem. Cítim sucho v ústach. Rýchlo si zoberiem pohár a napijem sa. Úplne ma vyšťavia.

Večera ďalej pokračuje už iba v tichu. Nikto sa neopováži nič povedať. Dokonca už ani ja. Niekedy ma Zayn vie naozaj vytočiť. Chápem, že sa o mňa bál možno ešte aj bojí, ale tieto hádky vážne nič nevyriešia.

„Mami bolo to fakt úžasné." Konečne prehovorím, keď do seba hodím posledný kus jedla na mojom tanieri. „Tvoje varenie mi fakt chýba." Zasmejem sa a postavím sa, aby som mohla pozbierať taniere, no Zaynova ruka ma vyruší.

„Ja to urobím." Povie a ja slabo prikývnem. Všetci sledujeme Zayna ako zbiera taniere kým sa neozve mamin hlas.

„Vieš, že si tu vždy vítaná a jedlo ťa tu vždy bude čakať." Pozrie sa na mňa s úsmevom.

„Ospravedlňte ma." Rýchlo sa postavím a opustím kuchyňu. Ignorujem slová smerujúce ku mne a zabuchnem za sebou dvere. Vonku stále svieti slnko, no pofukuje slabý vietor. Mám na sebe iba dlhé krémové šaty, ktoré zvýrazňujú moje bruško. Cesta mi trvá necelých desať minút, keď konečne zastavím pred cintorínom. Asi som tam Harryho s nimi nemala nechať samého, ale musel som sem proste ísť. Prejdem dlhým chodníkom pomedzi hroby až úplne dozadu.

„Ahoj oci." Usmejem sa. Na jeho hrobe je zapálená sviečka. Určite tu bola mama. Pomyslím sa. Chodieva sem často. Prvý rok tu bola skoro stále. Nezazlievam jej to. Chápem, že je z toho smutná. Ktoby nebol?

„Ako sa dnes máš? Ja som práve odišla z maminej večery. Cítila som sa akoby v tiesni? Chápeš nie? Áno ty si ma vždy vedel pochopiť. Už som skoro v siedmom mesiaci. Ide to strašne rýchlo, no a ty sa staneš dedko, aj keď neofficiálne, ale budeš ním." Cítim ako sa mi v očiach začnú hromadiť slzy. Ach nechcem plakať, ale teraz viem, že to určite nezastavím.

„A už som vybrala aj dátum svadby. 10. Máj bude môj deň. Harry to síce nevie, ale je to aj tvoj deň. Áno rozhodla som, že ju chcem na tvoje narodeniny." Usmejem sa do sĺz. „Vieš niekedy premýšľam aké by to bolo kebyže si teraz tu. Bol si za nás rád? Vieš Zayn má syna a ja vcelku v ňom vidím aj teba. Asi by si síce nebol rád, že som prerušila štúdium, ale ja cez to by sme sa preniesli." Teraz mi už slzy padajú ako dážď v londýne. „Stačilo by mi keby si tu bol. Aspoň ešte na jeden deň by som chcela počuť tvoj hlas." Zotriem si slzy.

„Vick," vyruší ma Harryho hlas. Harry? Čo tu vôbec robí.

„Si v poriadku? Prečo si tak náhle odišla?" jeho ruky pristanú na mojich bokoch a ja sa k nemu otočím pokladajúc svoju hlavu na jeho hruď. Zvlyknem a vydýchnem.

„Chcela som byť s otcom." Poviem do ticha, ktoré tu panuje. Iba prikývne a pobozká ma na čelo.

„Prepáč, že som ťa tam s nimi nechala." Zasmejem sa a pozriem sa mu do očí.