Est-ce que tu m'aimes?

Prvýkrát je všetko nádherné

Nico korčuľoval ku mne prirýchlo, čepele korčúľ sa mu ľahko kĺzali po ľade. Jeho sústredený výraz napovedal o tom, že chce, aby ten gól padol aj v ten deň, v deň finálneho zápasu medzi nami a Fox. Svaly sa mu pod dresom napínali spolu s chráničmi, nohy nasledovali jeho vlastný rytmus. Zbavil sa Morgana a Dereka, nechával ich za sebou, ako zrýchľoval s pukom stále na hokejke. Držal balans, jeho drsné pohyby útočníka vytŕčali oproti Johnnyho pohybom, ktorého sa podobali na nežný waltz, no Nicove na vášnivé tango, kedy sa rozhodne v žiarlivosti partnera alebo oponenta odhodiť za seba. Nikdy sa nebál faulovať, využívať svoju výšku a váhu v bránení, ale sám nerád sa stával obeťou. Radšej sa stával ich nočnou morou, podporou v útoku, najlepším brániacim útočníkom. Radšej bol tým dominantným na ľade on, tým viac priebojným a násilnejším útočníkom. Jeho rýchle nohy a pružné telo súperom dávali nevýhodu, jeho presnosť ľakala brankárov, no všetci sa mu snažili postaviť. Čo najväčšmi mu oponovať a dostať ho do nemocnice, ale vždy myslel dopredu a našiel riešenie, aby si ublížili oni. Ak sa dostal do nemocnice, či sa zranil, viac sa to stávalo raritou. Jeho opatrnosť nepredčila jeho povesť, chýbala mu bezohľadnosť, ktorú mali iný. 

Rôzne povahy tvorili v tíme puzzle. Pasovali k sebe inak, než sa na prvý pohľad zdalo, najlepšie si rozumeli podobní a najhoršie rozdielni, no rešpektovať sa stálo viac na stupni priorít. 

Alebo skôr nedával najavo, že sa zranil, niečo mu zlomili či mal modriny, alebo ho tak ovládal adrenalín, ktorý sa vyparoval po hre rýchlejšie ako benzín. No pred hrou prišiel tak rýchlo ako nevítaný hosť do dverí, hoci to bol len tréning. Prišiel na každom tréningu, zápase a neodchádzal do konca, záštita pred strachom chránila všetkých a málokedy niekoho obišla.

Rukami pevnejšie zovrel hokejku, skrčil kolená, až si takmer kľakol na ľad. Napriahol sa, hluk sa len rozšíril po štadióne, ako vystrelil. Puk letel rýchlo a vysoko, priam svišťal vzduchom ako neriadená raketa. Mimovoľne sa ruka, na ktorú sa navliekla lapačka, zdvihla do vzduchu a posunula sa do dráhy puku. Nie dostatočne ohybne, nie dostatočne bleskovo, chýbalo len pár milimetrov a chytil by som ju. Puk mi prekĺzol a skončil v bráne, v tesnej výške môjho ramena.

Niekedy chýba tak málo k víťazstvu a k prehre ako tenká hranica medzi nenávisťou a láskou. 

Sklamane a ticho som si povzdychol. S prebiehajúcou treťou hodinou nášho tréningu som strácal ostražitosť a rýchlosť. Pot mi stekal po bielom čele, unavene som žmurkal, srdce od vysilenosti sa ozývalo až v mojich ušiach, telo prahlo po vode, sprche a posteli. Nevládalo už ani ísť s tempom, všetko sa otupilo ako nôž. Od reflexov po psychiku, ktorá už chcela odísť do svojho kútika a presviedčať sa, že to zvládneme. Stáť proti najsilnejšiemu tímu, proti tým, ktorí nás vždy porazili s ladnou gráciou, bolo to najťažšie. Nesmieť pustiť za seba viac gólov, ako my strelíme, nesmieť im dovoliť skórovať, nesmieť sa nechať ovládnuť hnevom, alebo smútkom, no najdôležitejšie je nebyť sklamaním a príčinou prehry, pretože si sa psychicky a fyzicky necítil dobre. Toľko váhy ležalo na mojich ramenách. Ako brankár som nesmel chybovať, nechať sa oblafnúť, musel som byť ostražitý... 

Musel som byť mačkovitá šelma... Bez milosti chytiť všetky strely a nenechať prekĺznuť pomedzi prsty ani najmenšiu myš.
Musel som byť dokonalý...

„ Končíme! Na dnes toho bolo dosť." Zakričal tréner. Všetci si povzdychli od úľavy, ani ja som sa necítil inak. Ako som vstával, cítil som zoslabnuté nohy, nepríjemnú vyčerpanosť a hlavne hlad. Keby som nebol na to zvyknutý, vydať zo seba to najlepšie a najviac, omdlel by som na ľade. Postupom času som zvládol byť dlhšie na nohách po intenzívnom i náročnom tréningu, no keď som bol malý a začínal som, bolo nemožné po tréningu nespať. O niekoľko rokov som zvládol byť hore po tréningu, no aj tak som šiel spať tak, aby si telo odpočinulo a bolo pripravené znovu na ten cyklus. Najprv som sa túžil vzdať, otočiť sa chrbtom, no vytrval som. Po toľkých neúspechoch som začal stúpať vyššie, odrazil som sa od dna. Trvalo to dlhšiu dobu, stálo to za to, postaviť sa a získať sebavedomie, že v niečom vynikám, hoci je na svete viac ako stovka iných mužov, brankárov, stále som veril, že vyniknem a raz zažiarim tak jasno, až si ma každý zapamätá, keď sa budem zlepšovať a posúvať sa za hranice možností, vyvíjať sa ako technológie s prebiehajúcimi dňami, týždňami, mesiacmi a rokmi.