Richie Tozier stál na prahu dverí domu svojho najlepšieho kamaráta. Bol utorok, tri hodiny poobede a na oblohe sa začínali kopiť sivé mračná. Istotne sa schyľovalo k búrke.
Richieho topánky sa dotýkali prútenej rohožky. Stačil krôčik a štipka odvahy na to, aby už dospelý Tozier mohol vkročiť dnu. Vedel, že to bol posledný raz, čo sa pozerá na gýčový veniec pani Kaspbrakovej. Posledný raz, čo v garáži zahliadne Eddieho starý bicykel. Dnes posledný krát vyvetrá v kamarátovej izbe a potom už navždy opustí Derry.
Napravil si rám svojich okuliarov a tentoraz už sebaisto zaklopal.
Netrvalo dlho, čo mu otvorila pani K. Na sebe mala šaty, ktoré si Richie pamätal ešte z čias, kedy spolu s lúzrami brázdili po mestečku.
,,Zdravím, pani Kaspbraková."
,,Vitaj, Richie." Kútiky úst pani K sa neisto zdvihli, a Richie si uvedomil, že to bol snáď prvý úsmev, ktorý mu kedy venovala.
Usmial sa späť.
,,Prišiel som sa tu ešte raz poobzerať," vysvetlil, na čo pani K prikývla,
"veď chápete, rozlúčiť sa. Dnes odchádzam."
Pani Kaspbraková si niečo zamrmlala popod nos a mávla rukou smerom dovnútra. Za ňou sa črtala veľká obývačka s béžovým ošúchaným gaučom, televízorom a poličkami s Eddieho starými fotkami. Pani K ich nikdy neodložila. Richie uvažoval, či ju nebolí, keď sa pozerá na jeho tvár s vedomím, že už navždy ostane iba uväznená na fotografiách.
Vedel, že spýtať sa jej bolo nemiestne. Nasledujúc pani K, vykročil smerom ku dverám na konci vstupnej chodby.
Eddieho izba bola aj po toľkých rokoch stále rovnaká. Posteľ dôkladne ustlaná, oblečenie v skrini presne poskladané. Na parapete stál štós Eddieho obľúbených komixov. Niekto si dal záležať, aby boli naukladané podľa abecedy. A dokonca bolo všade povysávané.
Pani K zachytila Richieho pohľad.
,,Všetko tu je pripravené, keby sa Edward," odkašľala si, "teda Eddie, náhodou vrátil. Vieš, niekedy mám pocit, akoby len odišiel nakúpiť. Sedím vo svojom kresle ako vždy a už len čakám, kedy zaklope na dvere."
V hlase pani K bol počuť žiaľ. Niečo v Richieho vnútri potíšku puklo.
,,Som stará a senilná, viem. Ale rovnako viem aj to, že Eddie by bez povysávanej izby dlho nevydržal. No dosť bolo rečí!
Predtým ako sa odsťahoval s Myrou, zanechal tu dáku krabicu. Nikdy som nekontrolovala jej obsah. Chcel, aby si si ju raz prišiel vziať. A kedy inokedy, ak nie dnes?"
Pani K sa dotackala do rohu izby, kde stála už rozpadajúca sa drevená stolička. Richie na nej až teraz zbadal malú zaprášenú škatuľu.
Keď podišiel bližšie, všimol si, že na krabici je úhladným písmom napísané jeho meno.
Richie Tozier. Od Eddieho Špagetyho.
Pri spomienke na prezývku, ktorú Eddie neznášal, sa neubránil úsmevu.
,,Vážne si ju smiem vziať?"
Pani K si založila ruky v bok.
,,Eddie to tak chcel. Pokiaľ si ho skutočne miloval, vezmi si ju. A netvár sa tak. Keď som bola mladšia, mala som oči všade. Nemysli si, že som vás v tom aute nevidela."
Richieho tvár očervenela ako tá najzrelejšia paradajka. Nepochyboval však o tom, že Eddieho miloval.
Miloval ho už ako malý chlapec, no nikdy nebol dosť trúfalý na to, aby mu to povedal do očí.
Táral o sto šesť, to áno. No povedať pravdu? To bolo pod úroveň Richieho ,,tlčhubu" Toziera.
No teraz by najradšej naštartoval auto, dupol na plyn a ponáhľal sa za Eddiem, aby všetko napravil.
Avšak bolo neskoro.
Všetko čo mu zostalo bola len jedna krabica. Poďakoval sa pani K a požiadal ju, aby ho nechala samého. So slzami na krajíčku zo škatule sfúkol prach a opatrne ju rozbalil.
Bola plná listov vytrhnutých z Eddieho starého denníka.
Toto všetko boli listy pre neho? Richie tomu nemohol veriť. Chvíľu sa v nich prehrabával, napokon si vzal do rúk ten, ktorého dátum napísaný na pravom kraji bol najstarší.
1.9.1981
Deň, kedy sa spoznali. Richie si rukávom svojho svetra utrel oči a pustil sa do čítania.
