Eddie prevalil očami, keď z nového polaroidu pani Kaspbrakovej vyšla v poradí asi už dvanásta fotografia. Bol prvý september roku 1981 a pre šesťročného Eddieho Kaspbraka to bol vskutku veľký deň. Teda, ani nie. To len jeho mamička z toho robila tú najvýnimočnejšiu udalosť pod slnkom.
,,No tak, Edward! Tvár sa normálne a poriadne si zapni ten gombík na košeli. Drahý otče, čo si mi to len dal za syna..," pani Kaspbraková si vzdychla a vrhla po Eddiem varovný pohľad. Ako len neznášala, keď mu musela hovoriť veci dvakrát. Chcela vychovať slušné a samostatné dieťa, a nie tohto malého zasrana, ktorý si nevedel ani zaviazať šnúrku na topánke.
,,Volaj ma Eddie, mamička!" chlapec sa zamračil a dupol si nohou, čo jeho matku rozzúrilo ešte viac. Založila si ruky v bok a podišla k svojmu synovi bližšie.
,,Koľkokrát som ti povedala, že tvoje meno je Edward? Nechci, aby som sa opakovala. To, že ti tvoj hlúpy kamarát William vymyslel prezývku neznamená, že ti aj prischne. Rozumieš mi, Edward?!" hlas pani Kaspbrakovej naberal grády. Vyzerala ako veľký, červený, rozhnevaný buldog. ,,Rozumieš, Edward?"
V Eddieho detských očiach sa nahromadili slzy. Vedel však, že pred svojou mamou nesmel plakať. Veľkí chlapci ako on sa predsa nemohli správať ako malí ufňukanci. Hrdo vztýčil bradu a odrapkal:
,,Áno, mamička. Rozumiem."
Pani Kaspbraková prikývla. Medzi matkou a synom chvíľu vládlo ticho. Eddie hrdo stál na mieste, široko sa usmieval, zatiaľ čo polaroid tlačil nové fotografie. Aj tak nechápal, na čo ich mamička fotí, keď ich potom len rozdá svojim známym a s pýchou povie, že ten roztomilý chlapček je jej synáčik.
Pani Kaspbraková položila polaroid na najbližšiu skrinku.
,,Dobre. A teraz nastúp do auta. Nemôžeš si dovoliť meškať na svoj prvý školský deň."
...
Posledné, čo Eddie počul, bolo zabuchnutie dverí auta pred nosom.
Stál na dobre udržiavanom trávniku pred budovou školy, sledujúc svoju matku, ako mu do rúk tisne batoh plný chrumkavých tyčiniek a zošitov.
,,A správaj sa slušne, Edward."
,,Áno, mama."
,,A nie že niečo vyvedieš!"
,,Nikdy, mama."
,,A odkáž pánu riaditeľovi, nech sa niekedy zastaví na večeru."
Malý Eddie horlivo prikývol, odzdravil sa pani Kaspbrakovej a neistým krokom sa vybral ku hlavnej bráne školy, kde ho už čakal jeho najlepší kamarát.
Bill Denbrough sa krčil v rohu pri nástenke s oznámeniami a kŕčovito zvieral svoju čítanku. Keď ho Eddie zbadal, pustil na zem svoj batoh a okamžite sa k nemu rozbehol.
,,Bill, Bill!" zakričal Eddie, keď si k nemu čupol. ,,No tak, Bill, prestaň sa triasť!"
Vyšší z chlapcov mal ruky pritisnuté na ušiach a neustále si čosi mrmlal popod nos.
,,Sm-smi-smial s-sa m-mi Ed-Eddi-Eddie!" Vykoktal zo seba Bill po chvíli. Prstom mieril na chlapca stojaceho o pár krokov ďalej, ktorého si Eddie až dovtedy nevšimol. Mal strapaté čierne vlasy, detskú tvár mu lemovali smiešne okuliare a oblečené mal tričko s dinosaurami. Po celý čas sledoval chlapcov, váľajúc sa smiechmi.
,,Koktavý, koktavý," vyprskol, na čo si od Eddieho vyslúžil nepekný pohľad. ,,Kokceš ako také malé kura!"
Chlapec začal pobehovať dookola a mávať rukami. Netrvalo dlho a opäť sa pustil do smiechu.
To Eddiemu už naozaj stačilo. Postavil sa a ustráchane podišiel k čiernovlasému chlapcovi.
,,Prestaň. Bill za to nemôže. Kvôli tebe teraz plače," vysvetlil mu Eddie bojazlivo. Keď chlapec zodvihol obočie a pobavene sa uškrnul, Eddie mal dosť.
,,Nepočul si?! Prestaň robiť Billovi zle, lebo, lebo uvidíš-"
,,Okíčko. Sory."
Eddie sa zarazil.
,,Čože?"
,,Okíčko. Okej. Ok. Nechám tvojho kuracieho kamoša tak. Čo za to?"
Čiernovlasý chlapec si založil ruky v bok, čakajúc na Eddieho odpoveď.
,,Asi nemáš kamošov keď sa smeješ ostatným, či?"
Neodpovedal. Sklonil hlavu a pohľadom prebodával špičky svojich topánok.
,,Budem teda tvoj kamarát, ale budeš sa kamošiť aj s Billom. Moje meno je Edward Kaspbrak. Skrátene Eddie. Nevolaj ma tak pred mojou mamičkou, nemá to rada," vysypal zo seba Eddie a bez váhania chlapcovi podal ruku.
Čiernovlasý pregúľal očami a jeho ruku prijal.
,,Tozier. Richie Tozier. Volaj ma Richienko, zlatko" predstavený Richie sa veľavýznamne uškrnul. ,,A ja ťa budem volať.....Ó ánoooo! Mám to! Eddie Špagety!"
