Dieťa Gangnamu

1. kapitola: Loser

Som len lúzer a samotár. Zbabelec tváriaci sa ako tvrďas. Priemerný delikvent.

Somlen lúzer a samotár. Blbec pokrytý jazvami. Kopa odpadkov. To som.

(BIGBANG- Loser)

Po dvoch rokoch naspäť. V tom istom nekonečnom cykle, opakujúcom sa každý deň. Päť hodín spánku, preplnené metro, osem hodín školy a pohľad na rovnako frustrovaných a depresívnych ľudí ako som ja sám. Štúdium v knižnici a do desiatej večer súkromná večerná škola. Ešte spraviť domáce úlohy a konečne môžem mŕtvy padnúť do postele.

Päťhodín spánku, preplnené metro, osem hodín školy...

Už po prvom týždni som mal pocit, že som s kapacitou učiť sa, sústrediť sa a vnímať v koncoch. Po dvoch rokoch bez učenia som sa nemohol čudovať, že sa nezvládam zaradiť naspäť do šialeného tempa klasického juhokórejského školského systému. S rodičmi sme mali dohodu. Skúsim sa dostať z tohto začarovanéhokruhu, skúsim šťastie a možno práve ja vyhrám lotériu života. Vybral som si však priveľké sústo. Áno, takmer som dosiahol čosom chcel. O to zdrvujúcejšie bolo vrátiť sa domov so stiahnutým chvostom. No nešiel som do toho aby som bol druhý najlepší. Go big or go home. Loser.

A taksom bol znova tu. V metre plnom ostatných krýs pištiacich po lepších známkach, lepšej škole, lepšej práci, lepšej pozícii a výplate, a ochotných pri tom ísť cez mŕtvoly, zošalieť, zničiť si zdravie či dušu zapredať. Doslova. Hľadel som do okna a v čiernom zrkadle videl sám seba natlačeného na neznámych ľuďoch. Bolo mi z toho všetkého na vracanie.

Koho nápad bol metro s oknami? Nemajú zmysel. Rovnako ako môj život. Načo v škole drieť a učiť sa zbytočné sračky keď aj tak skončím v práci, kde budem tiež otročiť, aby sa mohli moje deti v drahých školách meniť na bifľo-zombíkov. Možno by bol najlepší nápad ľahnúť si na koľajnice. A naposledy vytrollovať rušňovodiča a ostatných krysích spoluobčanov utekajúcich do školy a do práce.

Musel som sa pri tej predstave pousmiať. Nemohol sa radšej obesiť? Neskutočné, akí sú dnes ľudia bezohľadní. Kvôli jednému zbabelcovi teraz musíme všetci meškať! počúval som vždy keď sa niekto hodil pod vlak. Možno ma od môjho nápadu zakaždým odradili kresťania, ktorí nás stále desili peklom. Držala ma priživote neistota, že možno majú pravdu a strach z toho, že by som sa mal po smrti ešte horšie.

Aj keď kto vie. Byť o dva roky starší v triete a mať povesť lúzra je na juhokórejské pomery spoločenským peklom samo o sebe. Takže by sa toho možno veľa nezmenilo.

Musím však povedať, že som mal šťastie v nešťastí. Pozornosť, ktorá sa na mňa v triede upriamila bola čiastočne rozptýlená iným študentom. Napriek tomu, že takmer okamžite získal povesť rebela – za totálne prkotiny - (pričom rebel je jedna z najhorších nadávok akými vás na škole môžu volať), neupadol do zlého svetla u žiakov ani učiteľov. V mori aziatov ho nebolo možné ignorovať. Jeho európsky výzor uprostred školy plnej čiernych hláv žiaril ako zjavenie z inej dimenzie a získaval mu viac pozornosti než si prial. Každý sa s ním chcel rozprávať po anglicky a skamarátiť sa s ním. Dievčatá ho obletovali v húfocha tajne sa rozplývali nad jeho dokonalou svetlou kožou a pekným rovným nosom. Keby chcel, mohol každý deň chodiť s inou a stavím sa, že aj to by mu prešlo. Bol som rok v cudzine, preto som z neho narozdiel od ostatných nebol taký pokakaný. Staral som sa o vlastné problémy a popri tom mu tajne ďakoval za rozptýlenie pozornosti.

„Bjarne, uprav si uniformu inak ťa vyhodím z hodiny," bolo prvé čo sompočul keď som vkročil do triedy.

„Bjarne, do you uniform," začal prekladať spolužiak, „or I will... I will,"