ZLODEJKA PRAVDY

Otrok či poprava?

Trhlo mnou. Dych sa mi zarazil niekde medzi lopatky a kropaje potu mi začali stekať prúdom po čele.
„Ale, ale, tak toto by som nečakal ani v snoch," namyslene podotkol kráľ a nadvihol obočie. Ten pohľad mojich rodičov a súrodencov nezabudnem nikdy. Pocit bezmocnosti, ktorý mi vtedy dýchal na krk bol neprekonateľný.
„Predstúp, zlodejka."
Meie spravila pár krokov vpred, keď v tom ju jeden zo strážnikov sotil k zemi. Nezmohla som nič, ani som sa nepohla. Moje oči boli upriamené len na moju malú sestričku.
„Pa-pane," začala som breptať. Cítila som sa ako omámená jahodovým vínom. Úkosom som  hľadela na kráľa, nakoľko priamy kontakt by ma zložil k zemi. Mysli, mysli, čo spravíš. Avšak mne neprichádzala na um ani jedná racionálna myšlienka hodná odpovede. Keď v tom...
„Prosím Vás, ona nevie, čo rozpráva, ona ma chce len kryť," prosebne som dvíhala oči. „Tak kryť? Chceš mi tvrdiť, že tvoja malá sestra, ktorá vie ledva narátať do 5, ťa chce kryť? Nebuď smiešna. Azda nechceš, aby som aj toto bral ako klamstvo voči mne."
Pomaly som sklopila zrak k zemi a modlila sa k všetkým svätým aj nesvätým bohom.
„Neboj sa, tým pádom, mám pre teba veľmi štedrú ponuku," oznámil mi ironickým hlasom a cítila som, ako jeho zrak padol na moje ramena.
„Určite všetci veľmi dobre vieme, že otrokov je vždy málo, hlavne tých ženských."
Myslím, že Vám nemusim vysvetľovať, prečo podotkol ženských. Och musím? U nás v krajine sa ženské otrokyne berú ako "prívesok" najvyšších. Stále nie? Áno sú to kurtizány.
Mám pocit že zreničky mi zožrali dúhovku. Žlč sa mi hmýrila v krku a zo zatínajúcich pästí mi  začala kvapkať krv.
„Nakoľko vidím mierne zdesenie na tvojej tvári, aj otrok má ďalšiu možnosť výberu. Poprava."
V tom momente sa mi podlomili kolená a ja som začala zvracať. Obďaleč som počula kráľov smiech, ku ktorému sa pripojil aj smiech prítomných stráží. Cítila som sa tak malá, ako chytená muška v pavučine.
„Tak miláčik, vstaň a povedz nám, ako si sa rozhodla?" uškrnul sa na mňa ako had zízajúci na korisť.
Zo zadu má schytili stráže a postavili ma na nohy. Avšak mne sa stále podlamovali nohy, preto som sa o jedného z nich musela oprieť. Snažila som sa pozviechať. Pozrela som sa na svoju rodinu, na moju maminku, ktorej uplakaná tvar mi zožierala srdce. Na ocina, ktorého drsný vyraz, potlačoval slzy. Moji drahí bratia, sestrička...

„Vyberám si popravu, pane," hrdým hlasom som odvetila smerom ku kráľovi.