Vstávam na budík. Chvíľu som si myslela, že to zvoní mobil mojej sestry. 5:00. Idem na nultú. Moje ráno je nudné, jednoducho zapnem svetlo v oboch akváriách aj v teráriu, schmatnem tašku a poberiem sa na prízemie, kde ako vždy zisťujem, že moje raňajky budú pozostávať z jogurtu, pretože pečivo sa zjedlo na večeru. Neviem prečo, ale ráno čas ubieha ovela rýchlejšie a ja sa už o chvíľu ponáhľam na autobus 6:03, aby som sa dostala na vlak.
Sedím v rannom, takmer prázdnom autobuse. Hlavu mám opretú o sklo, chvíľami to bolí, pretože cesta je plná výmoľov. Je spln. Pousmejem sa. Je to krásny pohľad. V slúchadlách mi nahlas hrá Monkey dance. Ticho opakujem slová a dívam sa na ten hipnotizujúci mesiac. Je jeseň a už je ráno tma ako v noci, som zvedavá, aká tma bude v zime, keď už teraz je čierno čierna, za ten tok som celkom zabudla. Chvíľkou sa obzriem na toho dva a pol človeka, čo sa v autobuse nachádza. Na čo asi myslia? Na starosti, či radosti...? Ja si spomeniem na Mateja. Na svojho frajera. Alebo priateľa? Neviem, ako sa im hovorí po roku? Nad touto otázkou sa pousmejem. Cez víkend sme boli spolu vonku. Po dvoch týždňoch. Celkom ma to zabolí, keď si pripomeniem že teraz ho neuvidím ďalšie dva týždne. Dva krát za mesiac... Keby som bola doma, bolo by mi z toho do plaču, ale teraz nie je. Som v buse, nesmiem plakať! Pred ľudmi chcem byť vždy ta veselá Niki ako ma každý pozná už od malička. Večne vysmiata, plná optimizmu... Haha. Som sama sebe na smiech. Ale čo mám robiť. Jediný človek, ktorý skutočne vie aká som a jediný človek, ktorému sa viem vyspovedať zo všetkého čo ma trápi, čo ma teší, zarmucuje, fascinuje, je Matej.
Vystúpim z autobusu. Na stanici som 6:08, pričom vlak ide 6:22. Mám teda čas. Nešla som po schodoch, ako väčšina ludí. Zobrala som to obchádzkou druhým vstupom do podchodu bez schodov. Nie, nie som taká lenivá. V podchode už asi rok pribúdajú každý mesiac nové kresby od nejakého veľmi talentovaného človeka. Keď tade prechádzam, mám pocit, že som v nejakej galérii. Ale nie v nudnej, v takej, čo má v sebe život. Po stenách sú čierne vynárske obrazce a básne. Krásne básne. Ako každé ráno, keď idem na nultú sa pri nich pristavím a aj keď ich už dávno viem naspamäť, prečítam si ich.
Možno mnohým sa nemusia páčiť, ale ja mám pocit, že je v nich akýsi kód, nejaký odkaz. A je, určite je. Lebo človek, čo píše básne má vždy nejaký zámer.
Keď konečne príde vlak, nastúpim doň a horko ťažko nájdem prázdne miesto. Nechávam si slúchadlá na ušiach a pozerám si sociálne siete. Nič moc, no aspoň sa nenudím. Keby nebola vonku taka tma, pozerala by som ta. Ešte pred dvoma, či troma týždňami som sledovala východ slnka. To bolo krásne. Nikdy som nevidela krajšie východy slnka ako z vlaku. Naozaj, nerobím si srandu.
Na stanici vystúpim a okamžite sa ponáhľam na električku. Hore schodmi z podchodu ide predomnou človek s barlou, ide ma poraziť. Niekde pri okienkach kde sa pýtajú lístky, som nahodila šprinty. Ňom hádajte čo, áno presne tak. Električka mi zdrhla pred nosom. Našťastie o štyri minúty ide ďalsia, ale aj tak. Znamená to, že dnes budem musieť vydržať bez desiaty.
