"Nemôžeš sa aspoň raz v živote chovať ako normálny človek?!"kričí na mňa otec v aute hneď po tom ako prišiel na zavolanie riaditeľky po mňa do školy.
"Hm,asi nie."mykla som plecom.
"Máš šťastie,že sa s riaditeľkou poznám už od základnej. Iných by už dávno vyhodila."
Dnes som v škole trošku napáchala zla. To sa stáva často. No otec nevie pochopiť,že ešte mám 17 rokov čiže puberta so mnou plieska ako chce. Riaditeľka otcovi volá dosť často a jeho to vytáča keďže je rušený v práci. Má vlastnú firmu,kde je každý deň pichnutý. Je na mňa sám,keďže moja mama je posraná alkoholička a nechala ma s ním samú.
"Počúvaš ma?!"zvreskol.
"Ale hej hej,počúvam."prekrútila som očami.
"Každý posratý týždeň chodím ako debil do tej školy aby som vyzdvihol svoje debilné decko,ktoré sa nedokáže chovať ako normálny,slušný človek!!!Myslíš si,že ja nič iné nemám na robote len skákať okolo teba?!"
"Panebože! Tak po mňa nechodievaj a ser na mňa!!! Nie som retardovaná,viem kde bývame a viem ísť domov aj sama! Riaditeľa to pochopí ak sa o ňu s vášňou postaráš ako vždy."
Zastavil pred domom a pleskol mi po hlave. "O čom trepeš?!"
"Myslíš,že neviem,že s ňou spávaš ako aj s mnohými ďalšími?!"zasmiala som sa.
"Mám ťa akurát tak plné zuby! Okamžite pôjdeš do izby,budeš sa učiť a máš dva týždne zaracha!"zvreskol až mi prešiel mráz po tele.
"Nie,nie,nie! To nemôžeš!"
"Ale áno môžem,som tvoj otec,takže už aj vypadni!"ukázal smerom na dom. Vystúpila som naštvane z auta a odišla do svojej izby,kde som si dala slúchadlá a započúvala sa do piesní. Prečo nemôžem mať normálneho otca? Chcem normálnych rodičov,to chcem toho tak veľa?
Odrazu mi prišla správa od môjho najlepšieho kamaráta Chrisa:
Ch: No čo Layla,ako otec?
L: Úplne na hovno! Mám zaracha dva týždne.
Ch: Fúha,nechcel by som. Škoda,myslel som,že pôjdeš s nami dnes von.
Tak toto ma naštartovalo. Nemôžem tu len tak sedieť kým moji kamaráti budú vonku. Som predsa Layla Morrisová a ja sa nikdy nevzdávam!!! Postavila som sa z postele,vzala si mobil,kľúče,peniaze a išla smerom ku vchodovým dverám,kde ma otec zastavil.
"Kam si myslíš že ideš,slečna?"spýtal sa podráždene.
Zhlboka som sa nadýchla. "Žeby von?"
"Neodpovedaj mi na otázku otázkou. Takže ešte raz,kam ideš?!"
"Idem von."prižmúrila som oči. "Bola by som rada keby si uhol z cesty,kamoši čakajú."
Zachechtal sa a ukázal na schody. "Tam máš izbu srdiečko. Kamaráti sa zabavia aj bez teba,to sa neboj."
Ukázala som mu prostredník na čo mi hneď letela facka. "Do izby!!!"zreval z plných pľúc.
"Fajn!"zvýšila som hlas a so slzami v očiach som vybehla naspäť do izby,kde som sa rozplakala ako malé decko.
Po nejakých dvoch hodinách na mňa skríkol so slovami: "Večera! Poď jesť."
Bola som hladná,ale ešte stále ma bolelo líce z jeho silnej facky takže sa mi silno žulo,no pred ním som sa hrala,že mi nič nie je.
Počas večere mu dvakrát zazvonil telefón,čo úplne neznášam.
"Mohol by si konečne prestať volať keď jeme?"spýtala som sa nepríjemne.
Zhlboka sa nadýchol. "Tak prepáč,že mám toho veľa a snažím sa poriadne zarábať aby si si žila ako v bavlnke. Vďaka mne žiješ v tomto veľkom dome,na záhrade máš bazén,nosíš značkové veci a mám dve drahé auto,z ktorých jedno bude tvoje. Nemáš sa prečo sťažovať."
Hneď som zmĺkla. Konečne má v niečom pravdu.
"Dojedla som,idem do sprchy a spať."oznámila som a hneď tak aj spravila.
Nemohla som hneď zaspať,predsa som nebola zvyknutá chodiť spať už o pol desiatej. Ešte som sa nejaký ten čas prehadzovala a premýšľala nad všetkým možným. Nemohla som dokonca dobre ležať na ľavom líci,ktoré ma stále bolelo od otcovej facky. Snáď tam do rána nebude modrina.
