Utorok
Dnes po škole som sa rozhodla,že navštívim mamu na odvykačke,pretože som sama pocítila aké je smutné keď vás nikto nepríde navštíviť.
"Jéj,Layla,konečne si prišla a ja že sa už neukážeš. Koľko som ťa to nevidela? Mesiac aj pol?"povedala natešene mama keď ma uvidela sedieť za stolíkom.
Pousmiala som sa. "Áno,mesiac a pol."
"Kde si bola? Prečo si ma neprišla pozrieť? Bola som dosť z toho smutná. Za ten čas tu bola len...len moja mama. Chápeš? Ona ma prišla pozrieť."mala slzy na krajíčku.
"To ma teší. Babka nás chodieva občas pozerať."
"A ako sa máš?"
Mykla som plecom. "Už lepšie...len chcem aby si poznala dôvod,prečo som tu tak dlho nebola. Bola som v polepšovni."
Nadvihla prekvapene obočie. "Čože?! A to prečo?"
"Povedzme,že som nedokázala ovládať svoj hnev."
"Ako to myslíš?"
"Skrátka som hrozne výbušná,agresívna a keď sa naštvem tak sa idem hneď biť. Už niekoľkokrát som sa pobila."
Zachechtala sa. "Celá po otcovi."
"To už som počula."
"A už je to lepšie? Zmenilo ťa to nejako?"
"Čo ja viem? Zatiaľ ma nikto nevytočil,ale aj tak tam ma len napchávali liekmi. Ale sama som si niečo zrovnala v hlave a to je dôležité. Tam som toho veľa pochopila,ale zmeňme tému,prosím. Teba pustia kedy?"pousmiala som sa.
Rozžiarili sa jej oči. "Povedali že o týždeň môžem ísť,lebo sa mi tu darí,snažím sa a oni to vidia. Vieš ako sa teším?"
"A kam pôjdeš?"
"Mama mi poskytla pomoc,vraj tam môžem byť do kým si nenájdem prácu a byt."
"To ma teší."pohladila som ju po ruke,ale rýchlo som ju stiahla naspäť.
Odkašlala si. "Tvoj otec vie,že ma chodíš navštevovať?"
"Nie,nevie. Chcela by si aby prišiel?"
Mykla plecom. "Iba ak by on sám chcel,ale pochybujem...ja by som sa však možno aj potešila."
Odrazu sa pri nás zastavila nejaká pani v sukni a blúzke. Bola to černoška a pôsobila veľmi milým dojmom. "Dobrý deň,ja som Carolina Dobesh a pracujem tu ako psychologička,môžete na slovíčko?"spýtala sa ma.
"Samozrejme."postavila som sa.
"Vy tu zatiaľ počkajte na dcéru,hneď príde."dodala pre moju mamu,ktorá prikývla a nervózne si žmolila ruky.
Pani Dobesh ma odtiahla do jej kancelárie. Obe sme si sadli.
"Takže...vy ste jej dcéra,však?"spýtala sa.
Prikývla som. "Áno,som Layla Morris."
"Neviem či sa vám pochválila,ale za týždeň by sme ju už chceli pustiť domov."začala.
"Pochválila."
"Super,tak by som vám chcela povedať,že vašej matke sa tu naozaj darí. Spolupracuje úplne úžasne,robí všetko čo jej prikážeme a so mnou sa tiež rozpráva keď máme súkromnú terapiu. Dokonca ma niekedy požiada či môže prísť a porozprávať sa so mnou. Obľúbila som si ju,naozaj. Je to dobrá žena a vidím,že jej na vás záleží,že to robí kvôli vám a viem aj to,že ľutuje čo vám a vášmu otcovi spravila. Viete...ja pevne verím,že do toho znova nevpadne,ale...ale mám strach,že ak k nej budete taká chladná tak sa zrúti a všetko sa to odznova začne."
Zhlboka som sa nadýchla. "Myslím,že mám právo byť taká aká som."
"To máte pravdu,ale predsa len je to vaša matka. Jedného dňa jej musíte odpustiť."
"Ja chápem o čo vám ide,ale ja potrebujem čas."
Prikývla. "Samozrejme,len som vám to chcela povedať,aby ste poznali aj názor odborníka."
"Fajn. Popracujem na tom."
"Ďakujem. To je odo mňa všetko,ak chcete choďte ešte za matkou."
Prikývla som a odišla za ňou. Už som sa s ňou len rozlúčila a pobrala sa pešo domov. Celú cestu som premýšľala nad slovami psychologičky.
"Layla! Ahoj."zastavilo pri mne auto. Luke.
Usmiala som sa. "Čauko."
"To ideš ešte len teraz domov? Kde si bola?"spýtal sa s úsmevom na perách.
Mávla som nad tým rukou. "Len som si bola pozrieť niečo v obchode. Nič zvláštne."
"Tak ma napadlo,že či by si nechcela niečo podniknúť?"
"Čo máš na mysli?"
Mykol plecom. "Hrávaš plejko?"
"Kedysi sme hrávali s otcom,prečo sa pýtaš?"
Potľapkal po sedadle spolujazdca. "Nasadni,pôjdeme ku mne a niečo si zahráme."
Najprv som zaváhala,ale napokon som nasadla a išli k nemu. V aute som ešte napísala otcovi,že som šla ešte von,že neviem kedy prídem.
"Tak a sme tu! Toto je náš dom."vyhlásil keď sme zastavili pred menším domčekom,ale s veľkou záhradou. Domček vyzeral útulne či už zvonka alebo zvnútra.
"Si hladná? Mohli by sme objednať pizzu."navrhol.
Prikývla som. "Super nápad."
Vytočil číslo na pizzu a objednal jednu šunkovú a k tomu dve koly. Zatiaľ sme si zahrali jednu hru nejakých strielačiek a potom už prišla pizza.
"Mňam! Toto mi tak chýbalo."vyhlásila som s plnou pusou.
Zasmial sa. "To ja tvrdiť nemôžem,lebo som mal túto istú včera."znova smiech. "Teraz som na pár dní sám doma a priznám sa,že moc variť neviem takže toto je záchrana."zdvihol trojuholník do vzduchu.
Zasmiala som sa. "Môžem ti niečo navariť ak chceš."
"Ty vieš variť?"nadvihol obočie.
"Jasné že áno a vieš ako super?"
Pozrel do stropu,chytil sa za srdce a povedal: "Och Bože,to akú ženu si mi sem vyslal? Ďakujem!"zvolal.
Smiala som sa.
Potom mi pozrel do očí. "Ale ozaj by si mi mohla niečo dobre navariť."
"Vieš čo? Naučím ťa robiť to najľahšie jedlo,ktoré isto zvládneš."
"Teraz?"
Prikývla som. "No poďme do kuchyne."
Hodil do seba posledný kus pizze a išiel rovno za mnou do kuchyne. Otvorila som chladničku. Rovno predo mnou boli zabalené kuracie prsia,na ktoré som ukázala.
"Mi nehovor,že si nevieš ani mäso spraviť."
Pokrč plecia. "Som drevo,prepáč."
Vytiahla som ho teda. "A máš zemiaky alebo ryžu?"
"Mám radšej ryžu."podal mi balíček.
Ukázala som mu ako si môže namarínovať mäso,ako si nadstaví trúbu a potom ako sa robí ryža.
Keď to bolo hotové,dali sme to do misiek,ktoré si dal do chladničky. Pozrel mi do očí a zasmial sa. "Naozaj je to jednoduché. Ďakujem ti. Práve si zachránila mňa a moju formu."potľapkal si po bruchu.
Tiež som sa zasmiala. "S radosťou."
"Tak poďme si ešte niečo zahrať."ruku mi prehodil okolo krku a išli sme spoločne do obývačky k plejku.
-------
Čo si myslíte o Lukovi?
