░B░e░z░ ░m░e░n░a░

„Máš všetko nachystané?" prehovorí ku mne, kým sa ja zohýbam a ukladám všetko do tašky. V hlave si premietnem svoj zoznam, kým mu odpoviem.

„Mike, vieš že mám talent v balení kufrov?" Posledný pohľad do tašky a zatiahnem za dvojitý zips. Túto tašku som si dala vyrobiť na zákazku a veľmi mi na nej záleží. Vždy si v nej schovávam to najdôležitejšie a sprevádza ma už roky.

Pred piatimi rokmi som začala pracovať v miestnej televízii na poste moderátorky počasia. No v tom som sa akosi nenašla. A tak som putovala z oddelenia na oddelenie, až ma raz odchytil Mike, urobil so mnou kamerové skúšky v exteriéry a o pár dní mi na stole pristála obálka s ponukou robiť výjazdovú reportérku. Neváhala som ani sekundu.

„Zbalíš aj mňa?" pýta sa už s úsmevom na perách, zloží si ruky v bok a jednoducho na mňa žmurkne. Môj hlavný kameraman zo mňa nespúšťa celý čas pohľad, pobalím aj zvyšné bloky do mojej tašky a odškrtnem poslednú položku na zozname. Perá, poznámkové bloky, fotoaparát, nabíjačky, switche, diktafón a mobil.

„Mike, pýtaš sa, akoby som to nikdy nerobila. Jasné. Len už poď, ináč to nestihneme."

Keď vchádzame do jeho bytu, je tu cítiť divná zatuchlina a tmavé závesy na oknách sem nedovolia preniknúť ani kúsku svetla. „Panebože, koľko si tu nebol?" pýtam sa s prstami pri nose, pretože ten divný zápach sa čoraz viac zhoršuje. Všade je tu bordel a ten zápach sa nedá vydržať. Muchy poletujú okolo, počujem šuchot ich krídel.

„Vieš, že takmer bývam v štúdiu, tak mi prepáč." Nakrčí ramená v obrannom geste. S balením sa ponáhľame, nechcem tu byť ani o sekundu dlhšie, ako je potrebné. S dvoma plnými kuframi sa predierame tmavou chodbou po schodoch až k môjmu starému autu. Zdedila som ho po babke a občas si predstavujem, že som ako Pheobe z Priateľov, len ona mala taxík.

Kým Mike šoféruje, ja si vyberiem diár a pero. „Tak, čo to tu vlastne máme?" Cestou sme sa zastavili aj po Georga, druhého kameramana a on si zatiaľ spokojne odfukuje. Počula som, že zvykne žúrovať a podľa zápachu, ktorý sa nesie mojím autom, presne to robil niekoľko hodín dozadu. Čosi mi navráva, že toto nebude len taká reportáž, keď nám pridelili aj jeho.

„Taaaakže," zatiahne Mike, aby som mu venovala pozornosť. „Dvadsaťdeväť rokov, dvadsaťdeväť zmiznutí."

„A? Čo s tým máme my? Veď to je práca pre políciu," nedovolím mu dokončiť myšlienku.

„Lenna, sedíš si na kábli? Veď to je ako ušité pre teba," zaštebotá veselo. Och, áno, skoro by som zabudla, že som sa mu v minulosti zmienila o svojej úchylke. Tá, čo ma ešte aj v snoch máta. A že moje sny sú naozaj bizarné a zvláštne. Zatrasiem hlavou, prečistím si myšlienky a silnejšie uchopím pero.

„Dobre, uznávam. No o tom som ešte nepočula," poviem po pravde. „A ešte k tomu dvadsaťdeväť rokov? Prepáč, že sa smejem, ale to je ako z hororu." Na čistú stránku si zaznačím dve dvadsať deviatky, k jednej dám skratku rokov a k druhej otáznik. „Kto zmizol?" Moja detektívna stránka sa práve prebúdza.

„Všetko ženy. Mladé ženy, keď sa mám vyjadriť presnejšie. Ale vieš čo je zarážajúce?"

„Nie. Keď je ešte niečo divnejšie, ako to, že každý rok niekto zmizne a nik to nerieši." Pokrútim hlavou. Premýšľam, ako je možné, že som o tom doteraz nezachytila ani zmienku. Aj keď je pravda, že sme stovky a stovky kilometrov od miesta diania.

„Každý rok zmizne dievča práve v tom veku," otočí sa a žmurkne na mňa.

Zastavím svoju ruku a hrdlo mi odrazu stiahne nejaký divný kŕč. Len horko ťažko prehltnem naprázdno. Toto nemôže byť pravda. „Ako to myslíš?"