,,Tak poďme." stlačila som ruku spolu s Tamarkinou a otvorili sme dvere. Videli sme ako za rohom stojí Metjus. Tamarka sa chcela vrátiť naspäť do triedy, aby nás nevideli. Pozrela som sa naňu pohľadom, ktorý dobre poznala. ,,Nepozeraj sa tak na mňa, nemali by sme ich vypočúvavať." Prevrátila som očami. ,, Tamarka, nesprávaj sa tak detinsky. V dnešnej dobe sa môže všetko. A mimochodom, my dve ideme za nimi a nie vypočúvavať ich. Ideš?" Zdvihla som obočie a ona prevrátila očami. ,,Prečo si taká len zlá. Tak poďme." Tamarka vbehla na chodbu a ja za ňou. Dvere som opatrne zatvorila a šli sme za nimi. Metjus videl ako prichádzame. Nejako rýchlo zmenil lokalitu. Vyzeralo to ako keby sa vracal do triedy nám oznámiť koniec vyučovania. No zastavil sa hneď pred nami. Pozerali sme sa na seba s Tamarkou a potom sme odstrčili Metjusa. ,, Načo tam idete? Sofii nie je dobre, tak ju nechajte na pokoji. Sária a Tamarka vráťme sa do triedy." Prevrátila som znova očami, no tentokrát na Metjusa. ,,Máme sa vrátiť do triedy? Myslím, že máš na ruke hodinky. Potrebujem odísť z vyučovania k zástupkyni, niečo odomňa potrebuje. Je už pät minút po vyučovaní a ja sa mám vrátiť do triedy? Jasné. Vrátim sa, ale po veci. " Metjus bol neistý. Vyzeral nervózne odkedy nás uvidel ísť za ním a to pred chvíľkou. ,,Pôjdem sa opýtať či už môžete odísť." ,,Buď taký láskavý a aspoň to urob." Metjus sa pozrel trošku nahnevane na Tamarku. Keď ona sa tvárila nevinne, odvrátil sa od nás a zrýchlil krok, aby sme ho už nasledovali kam ide. Ja som sa s Tamarku oprela o stenu. ,,Si už oukey?" Opýtala som sa jej hlasom, ktorý znel tak smutne. Tamarka sa pozrela na mňa a odpovedala pokojne. ,,Ťažšie to bolo pred chvíľou. Ako vieš malá som ju rada. Áno, bola niekedy namyslená a tvrdohlavá, ale každý mal pocit, že pre školu, ktorú tak strašne mala rada robila všetko najlepšie." Vzdychla som si pri pomyslení na to. ,,Áno, to bola. Takmer najlepšia aku poznáme v učení, vo všetkom. No každý raz odíde. Ale, prečo sa vlastne zabila? Trošku ma zaskočilo keď Sofia nevedela, čo Denisu trápilo." Mala som tak čudný pocit z nej až si verím, že môže za tú smrť Sofia. Videla som ako už prichádza Metjus. ,,Učiteľka psychológie oznamuje, aby ste pokojne mohli opustiť triedu, a aj trošku ju upratovať, aby tam nebol neporiadok." ,,Ty nejdeš s nami domov?" ,,Metjus sa obzrel za seba a potom na Tamarku. Trošku zosmutnel no odpovedal jej: ,,Učiteľka má ochvíľu ďalšiu hodinu a niekto musí byť pri Amelii. Len podotýkam, že jej nie je dobre." ,,Dobre, tak sa maj Metjus a nech sa s toho dostane." ,,Neboj sa Sária. Dostane. Majte sa aj vy." Pomaly sa obracal a znova šiel k Amelii za roh. Ja som sa tiež otočila s Tamarkou a šli sme do triedy po veci. ,,Sária, počkas ma po škole?" Pozrela som sa naňu a usmiala sa. ,,Jasné, aj by mi padlo sa s tebou stretnúť po škole, len musím ešte zájsť za pani zastupkyňou." v tom som sa pozrela na mobil, ktorý som vytiahla z vrecka. ,,Už takmer päť minút meškám. Trošku si musím švihnúť." nemyslela som na to čo je Amelii alebo čo sa tu deje s ostatnými, ale myslela som tentokrát na to, čo odomňa bude chcieť či žiadať zástupkyňa. Určite sa to dnes dozviem ak tam pôjdem. Len čo to je.
Keď som vstúpila do triedy Tamarka oznámila ostatným, že je koniec vyučovania. ,,A čo Amelia a Metjus? Kde sú? " ,,Je všetko v poriadku?" ... Ja som sa ponáhľala k lavici pobaliť a za ten čas im odpovedala na otázky Tamarka. ,,Metjus nás len informoval o tom, že jej nie je dobre. A ešte o tom, že učiteľka psychológie má ďalšiu vyučovaciu hodinu v nejakej triede, takže potrebue odísť, tak je Metjus pri Amelii. Viac nevieme." Počula som ako vrhali stoličky, tiež hlasy, ktoré už neboli také smutné, no určite sa tak ešte cítili. Ich to prejde, verila som im a aj sama sebe. Tamarka trošku urobila v triede poriadok, aspoň ona. Ani som nestihla zaregistrovať či mám všetko v taške a už nebolo nikoho v triede len mňa a Tamarky. ,,Pohni si už." Obzerala som sa stále či mám všetko. ,,Jasné, už idem. Len či mám všetko." Potom som si spomenula na nabíjačku v lavici. ,,Mám ju. Už nič nechýba. Idem čakaj ma pred školou. " prešla som okolo nej. Pri dverách som sa potom usmiala ona tiež a už ma nebolo. Keď som hodila nabíjačku do kabelky omilom som buchla do jedného chalana. ,,Ou. Nie. To ma ale naozaj mrzí. Och teraz to zbierať." Keď som si čupla a pomohla mu zbierať papiere, tak som omilom si s ním buchla hlavu. ,,Au. Už len to som potrebovala, zraziť sa s niekim." začervenala som sa. Moje oči zahliadli jeho ruky. Mala som pocit, ktorý som už raz zažila. Chcela som vidieť kto to je. Keď som sa usmiala a chcela sa mu ospravedlniť, tak som videla jeho oči také šťastné. Nie, ako tie moje, ktoré dobreže neboli s toho plakania červené. Jeho boli ako keby plné nádeje. No potom som sa na neho usmiala a ďalej som mu pomohla zbierať papiere. So sklonenou hlavou a úsmevom na tvári som mu povedala: ,,Naozaj prepáč. Nestáva sa mi to často." Počula som ako sa usmial. No odpovedal až keď som sa postavila na svoje nohy a podala mu papiere. ,,Nič sa nedeje. To je obvyklé, že sa s niekim zrazím. Nedával som pozor." Usmiala som sa a pozrela sa na neho. ,,Áno, len seba obvyňuj aj moja chyba to je. Bolo by múdre sa očkom pozrieť či niekto nejde naproti." Zasmial sa a potom sa opýtal: ,,Ponáhľala si sa niekam?" Trošku som sa obzrela okolo seba a potom znova som sa mu pozrela do oči. ,, Áno, meškám. Vlastne mám ísť k pani zástupkyni." Znova sa zasmial. ,,Niečo si vyviedla?" Zasmiala som s a odpovedala: ,,Áno, zbila som asi školníka. Dosť neprípustné v tejto škole, nemyslíš?" Obaja sme sa zasmiali a potom som povedala pravdu. ,,Potrebuje niečo odomňa, tak ma poprosila či by som sa nezastavila po škole. Tak asi. " videla som ako sa na mňa díval stále s úsmevom. ,,Tak to potom musí byť niečo dôležité." ,,Ktovie, možno je." Ako sa voláš? " Podala som mu ruku a odpovedala som: ,,Volám sa Sária. " ,,Krásne meno." Podal mi aj on ruku a usmiali sme sa. ,,Ty sa ako voláš?" ,, Ou takmer som zabudol. Richart." Potom sme si ruky pustili a usmiala som sa. ,,Teší ma. Keď si povedal, že si sa zabudol predstaviť, tak som myslela, že si zabudol svoje meno." ,,To sa mi nestáva často, že zabudnem svoje meno. Veď mám ho len jedno. " Znova sme sa na seba dívali. ,,Tak fajn. Myslím, že pôjdem. Tak sa maj." Usmial sa. ,,Ahoj." Úsmev som mu opätovala. Pomaly som sa od neho vzdiaľovala, keď som znova pokračovala po chodbe. Nedalo sa nemyslieť na to čo sa stalo. Bol taký úžasný. Strašne roztomilý . A tie oči a aj tie jeho ruky, ach. Chytila som si ľavou rukou pravú a s úsmiatou tvárou som sa na ňu pozrela. Bola by som rada, ak by som sa s ním ešte stretla. Mala som pravdaže a práveže motýlik v bruchu. Bola som zrazu taká štastná keď... ,,Hej!" Hneď som sa zastavila a obzerala sa. ,,Pribehol ku mne. Jeho beh bol ten najkrajší, ako vo filme. Zastavil sa pri mne. ,,Stretneme sa ešte niekedy?" Pramienok vlasov mi spadol pred oči, no ja som sa usmiala a prešla po ňom, až som ho skryla za uchom. ,,Nemám s tým problém. Kedy?" ,,Zajtra, po škole?" Zamyslela som sa. Nemám zajtra nič také po škole, tak prečo nie. veď aj by sa zišlo s nejakým chalanom si vyraziť. ,,Dobre. Beriem. Končím o tretej." ,,Aj ja. Tak fajn, už 5a nebudem zdržiavať Sária. Ahoj." ,,Ahoj" povedala som. Ako kráčal odomňa preč bol nepopierateľne sexy. Usmiala som sa, znova napravila pramienok vlasov a pokračovala som ďalej. Ach, nech už má nič nezastavý. Ešte dnes by som chcela k nej dôjsť. Pozrela som na mobil a poriadne meškám. Pred desiatimi minútami som tam mala byť. Konečne som dorazila k jej kancelárií. Neváhala som ešte rozmýšľať a zaklopala som. Počula som ako sa ozvala. ,,Vstúpte." Otvorila som dvere. Skôr než som sa stihla pozdravit, tak ona prehovorila. ,,A opäť sa vidím. To som rada, že si už tu. Poď, sadni si." Vstúpila som a zatvorila za sebou dvere. Pokiaľ som kráčala ku kreslu, ktoré bolo také farebné, tak som až uverila že je to dúha. ,,Chcem sa vám ospravedlniť, že meškám, ale stále mi niečo do toho vpadlo." Keď som si sadla, presunula ku mne jeden papier. Takmer som ho nezbadala taký bol ten jej stôl biely. ,,Nemusíš sa ospravedlňovať Sária. Je to v poriadku. Nezdržím ťa dlho." Ach jaj, ani neviem čo môže znamenať ten papier. Bála som sa ho prečítať. Bola dom zvedavá čo odomňa chce, no neváhala som že budem mať vôbec z niečoho takého strach. ,,Čo to je?" Usmiala sa. ,,Je to papier, kde potrebujem tvoj podpis. Vysvetlím. Ide o to. Chcem sa ťa opýtať či by si sa nevrátila naspäť do futbalového tímu dievčat. Ako vieš každý rok sa tu organizuje futbalový turnaj proti dievčatám, ktoré chodia do Babskej školy." Prosííím? To akože naozaj? Začala som byť nahnevaná. Pozorne som ju počúvala, no toto som nečakala. Dobre vie, že minuloročný úder od tých dievčat strašne bolel. Toto už nikdy nechcem zažiť. Toto nepotrebujem už od nich. Ako len to môže teraz po smrti Denisi organizovať. ,,Pani Retiová. Chápem ako vám chybám v tom klube a ako viem dobre hrať, ale nechcem zažiť to čo by ma mohlo zničiť, pretože by som sa tomu už ďalej v živote venovať nemohla. A ja si futbal nechcem vziať. Uznanie, že viem dobré hrať je milé, ale aj nerada by som odmietla. Dúfam že pochopíte ak vám poviem, že si to potrebujem rozmyslieť." Pani zástupkyňa sa na mňa pozerala tak chápavo. Jej oči hovorili, ako strašne rada bola, že ma mala za študentku tejto školy. Cítila som z nej menšiu dôveru, ktorá bola samotným dobrým a príjemným pocitom. ,,Chápem ťa Sária. Viem, že tie dievčatá z Babskej školy ťa poznajú veľmi dobre a že ťa ešte viac začali nenávidieť, keď si prestúpila k nám na školu a tým pádom odišla od nich. Musia pochopiť aj oni, a aj ty, že drzé reči či kruté skutky v tomto prípade ti nesmú sen zničiť. Hrať futbal vie v tejto dobe veľa dievčat a to nehovorím o chalanov, ale ty si naša jediná najlepšia strelkyňa.
