Samozrejme, bojíš sa opakovaných udalostí, ktoré boli pred, pri a po každom turnaji. Veľmi futbalu nevenuje čas no toto som sa pri ňom naučila". Toto je veľa. Ona o futbale nevie nič? Veď toto mi dalo šancu to znova skúsiť. Naozaj je to tak. Nikdy som to od nej nečakala. Ako to že sa vyhýbala tréningom? Prečo sa tvárila, že o futbale nič nevie a pritom som si pri jej slovách uvedomila ako pokračovať ďalej bez akýchkoľvek obáv. ,,Pani Retiová. Podľa mňa ja viem hrať futbal výborne no vi o ňom viete viac z psychickej stránky. " Zástupkyňa sa usmiala a dodala: ,,To preto, lebo po tvojich slovách ešte tie predomnou som si ja uvedomila čo je to mať sen a mať ho nadosah." Ako to myslí? Možno že tu už zazneli nejakých pár slov, ktoré akokeby som zázrakom pochopila no tejto vete rozumiem minimálne. Veď sny sa plnia ak sa chcú. Akože na dosah... Hmm... Veď aj ona má.... pri tých slovách a tiež rozmýšľania nad nimi som si pomyslela: mala vôbec ona nejaký sen? Nemala by som sa jej to opýtať, alebo mala? Veď ona by mala zmysel v snívajúc niečoho čo ešte chce dosiahnuť. Čo ak má sny len ich nevie splniť a venovať sa im? Pravdaže by mala. Sny by sa mali splniť. Trošku sa musíme zamyslieť. Nemôžem snívať o peknom chalanovi, ktorého chcem mať naveky a budem sa spoliehať na ten sen tým spôsobom, že budem sedieť doma. Cítim z nej zrazu strach, ktorý nevie prekonať, alebo už nechce prekonať. ,,Pani Retiová, ako ste to mysleli? " Videla som ako jej tvár trošku zbledla a zosmutnela. Nemohla som sa naňu dívať. Chytila som jej ruku a ona zosmutnela ešte viac. ,,Ste v poriadku?" Stále mala trošku sklonenú hlavu a smútok v očiach. ,, Nebojte sa, mne môžete dôverovať. Áno viem, som len študentka, ale tá, ktorej môžete dôverovať. Pomôžem vám." V tom trošku zaváhala a pozrela sa mi rovno do očí. Jej oči boli beznádejné. Videla som prvú slzu, ktorá sa dotýkala a kotúľala smútkom po tej nežnej a krásnej tvári. Už nie, už nemôžem plakať. Nedovolím sa znova rozplakať. ,,Sária, si posledná študentka, ktorej môžem dôverovať. Prišli sme o jednu z najlepších študentiek tejto doby, určite mala sny, len ich nestihla splniť. Ja sny mám, ale to ona bola mojím snom. Raz mi povedala, že snívala o mame a nie macoche, ktorá ju chcela zabiť. Chcela som si ju vziať, starať sa oňu a byť jej mama. Ocko jej zomrel pri autonehode. Ach, Sária. Denisa to vôbec nemala ľahké. Mála som dve sny. Chcela som mať manžela a krásnu dcérku či synčeka. No nemôžem. Vzdala som sa toho sna a verila v ten druhý. Strašne som si Denisu obľúbila a keď som videla aký má život, chcela som si ju získať a starať sa oňu. No tá macocha, ktorá ju držala v zajatí v jej dome, vyhrala súd. Preto sa zabila. A tak som prišla o ten druhý sen." Áno. ,, zašepkala som a uvedomivala som si, že som práve zistila pravdu. Rozplakala sa a ja som vedela všetko. Pozrela som sa na ten papier a pomyslela som si: jej sny utiekli a ten môj je predomnou a ja ho idem odmietnuť. Rozplakala som sa, podišla som k nej a objala som ju. Keď som ju objala, nachvíľu nehovorila nič, no cítila som ako jej slzy dopadajú no moje rameno. Myslela som, že budem mať zimomriavky či husaciu kožu, z toho ako prišla o dva sny. Nesmiem ju teraz nechať o samote. Je to naozaj úžasná osoba, akú som kedy v škole mohla spoznať spomedzi pedagógov, a preto si to nezaslúžila. Odtiahli sme sa od seba a ja som si utrpela oči. Videla som, že trošku alebo že mi už úplne dôveruje, a tak som sa cez slzy nežne usmiala. ,,Ďakujem ti Sária. Za všetko. Si ako moja dcéra. Mám ťa strašne rada. Chcem, aby tvoj život futbalom pokračoval a nevzdala si sa ho kvoli tým dievčatám z Babskej školy, aby ti ho vzali. Postav sa im z očí do očí. Máš na to Sária. Ty si ešte svoje sny môžeš splniť. Si výnimočná. " Áno to ste aj vy. Výnimočnou osobou pre mňa. Nemôžem plakať kvôli vašim slovám a k postoju, ale budem plakať kvôli tomu, že tá učiteľka, ktorá je pri mne, ktorej sa dívam do oči, je žena, ktorá viem, že sa nevzdá a viem, že bude raz šťastná. Rozplakala som sa objala a povedala jej so slzami v očiach. ,,Ďakujem aj ja vám zároveň za to, že ste nielen pre mňa ale aj pre celú tuto úžasnú školu urobili viac ako ste mohli. Nesklamem vás pani Retiová. Splním váš a aj môj sen a to hneď tetaz. Odtiahla som sa, šla som k papieru, vzala pero a podpísala ten papier. ,,Môj sen bol a je futbal. Ten papier je toho dôkazom a vy tiež, že ten sen si chcem splniť a aj to urobím. Nechcem ho zahodiť ako použité servítky do odpadového koša, ale chcem ho splniť. Každý sa stal snom už len tým, že rodičia chceli bábätká, ktoré vychovajú a stanú sa tými, ktorý chce mať a splniť svoje sny. Máme šancu ich splniť, tak prečo to zahodiť." Prisunula som papier bližšie k nej. Pozrela na mňa a myslela som, že mi povie niečo ako: si si istá? Nechcela som jej nič už povedať. A v žiadnom prípade nie plakať kvôli tomu, čo som teraz povedala, keď som jej presunula ten papier. Usmiala sa na mňa a jej oči sa rozžiarili na znak že robím správnu vec. ,,Sária? Ty si práve...," ,,Áno. Podpísala papier." Napravila som si vlasy a dodala: ,,Nechcem stratiť svoj sen." Usmiala sa naň a pokračovala som ďalej. ,,Robím to pre vás a aj pre seba. Veď skvelé hrajem futbal, tak prečo ho nehrať v škole, keď som raz v tom dobrá. Denisa bola najlepšia študentka, tú ste žiaľ stratili. No ja som... nechcem znieť drzo a naivne, ale najlepšia futbalista z vašej školy, tak mňa už nestratíte." ,, Vidím, že vieš ísť správnou cestou a spôsobom za svojím snom. ,,Áno, keď sa dá tak sa to dá. " Usmiala sa namňa. ,,Ste úžasná pani učiteľka." Videla som, ako sa na mňa stále usmievala. Mala som pocit vtedy všelijaký a myslím, že raz bude na mňa hrdá. ,,Sária nad čím rozmýšľaš?" ,,Nad ničímPani Retiová, len nad tým, ako nakopem tie dievčatá. Zasmiali sme sa. ,,Dôverujem ti" povedala. No sklonila som hlavu: ,,Trápi ma to..." Ako jej to mám povedať... nie!.. Lenže ona mi dôveruje, ale ja nedôverujem svojej mysli, čo sa týka Denisi a Amelii. Aj keď už viem prabdu, niečo sa mi aj tak nezdá. Nie, proste nemôžem to dať najavo nikomu. ,, ... teda nie trápi, ale skôr premýšľam nad niekim, koho som po ceste sem stretla. "Zástupkyňa už nebola smutná, ale snažila som sa ju dostať z toho smútku do radosti a dobrých pocitov aspoň nachvíľu. ,,Ou, Sária a ktože to bol? " Utrela si slzy a usmiala som sa pri pomyslení na neho. ,,Volal sa Richard." Zástupkyňa sa usmiala a šla si urobiť kávu. No,opýtala sa: ,,Náš Richard?" ,,Náš?" Nechápala som, no mimikou som to nedala najavo. Keď držala v ruke kanvicu a šla si donej naliať vodu, tak mi to ako keby vysvetlila. ,,Áno, náš Riško" usmiala sa, keď povedala jeho meno. ,,Voláme ho superman." Usmiala som sa a vtedy som si všimla, že mi prišla sms od Tamaraky.
Sari, čakám ťa pred školou. Dúfam, že sa ešte dlho nezdržíš. :)
Na jeho meno som zareagovala normálne, hoci som odpisovala Tamarke na sms.
Tami trošku sa zdržím. Ak neprídem do pätnástich minút. Tak ma nečakaj. :)
,,Prečo ho voláte teda prezívate superma?" zasmiala som sa. ,,Pozrela namňa, keď šla s plnou kanvicou vody k stolu kde ju položila, aby sa voda zohriala. "Proste sa mu to meno aj hodí. Raz zachránil Pani Dedarovú pred loptou, ktorú mohla dostať do hlavy. A myslím, že ešte pred rokom zachránil bývalú absolventku pred pošmyknutím sa na schodoch. Práve vtedy mala ortézu na nohe." Snažila som si to predstaviť, ale v tom, akokeby som to bola ja, tá na schodoch s ortézou. ,,Musím uznať, že jemu sa to hodí. Celkom je sympatický a nie škaredý." Trošku som chcela vedieť o ňom viac. Keď dávala vodu zohrievať, vzala si z poličky dva šálky. Otočila sa ku mne držiac v ruke dve šálky. ,,Dáš si Sária? " ,,Nie, nezdržím sa dlho. Pred chvíľou mi prišla sms od spolužiačky Tamarky, ktorá má čaká pred školou, že kde som. Ale, ďakujem ste milá." Jej výraz bol normálny, aj keď trošku bolo na hlase vidno, že by potrebovala teraz niekoho aby zabudla na zlé chvíle a cítila sa pri niekom príjemne, kto by jej príjemný pocit opätoval. ,,Aha. Tak nabudúce." Ach no cítim,že prežila toho dosť, tak ostanem a zistím aj viac o Riškovi. ,,Pani Retiová, počkajte. Dám si s vami." Otočila sa ku mne a usmiala sa. ,,Dáš si capuccino?" Opýtala sa s úsmevom na tvári. ,,Áno, capuccino môže byť." Aj ja som sa usmiala. Keď sa otočila vzala som mobil do ruky a napísala som Tamarke sms:
Tami. Ostatnem u pani zástupkyni nechcem ju nechať samu. Kľudne môžeš ísť domov. Prepáč. Vynahradím ti to.
Poslané. Teraz som za zachovala trošku kruto k Tamarke. Čakala ma tam a mala v pláne aj naďalej ma čakať, a ja jej napíšem, že nech ide domov, nech nečaká. Nechcela som, ale ona to pochopí. Poznáme sa dlho. Položila som mobil na stôl a kabelku na zem. Sadla som si na to úžasné farebné kreslo a znova som začala komunikovať so zástupkyňou. Videla som, ako dávala do šálok dve lyžičky cappucina. Cukor dávala len sebe. Ja si ho dam zvlášť koľko budem chcieť. Keď sa otočila a prišla k stolu si prisadnúť pokiaľ sa voda zohreje, spýtala sa ma celkom dosť zvedavo: ,,Páči sa ti Richard?" Keby som mohla povedať pravdu, tak strašne sa mi páči. Je nedotknuteľne sexi. A tie jeho ruky... Som zaľúbená... No povedala som jej len niečo medzi pravdou aj keď som sa stopercentne červenala. ,,Tak ako nie je skaredý. No, áno páči sa mi, ale to vám hovorím preto, lebo vám dôverujem." Bolo to dosť čudné priznať sa jej, ale načo klamať keď moja tvár to dala najavo. ,,Sária. Ty sa červenáš, to mi dáva jasne najavo, že sa ti strašne páči."
