Ako uvariť čaj

1

Vlado stlačil gombík na dotlčenom zvončeku a čakal, že sa otvoria dvere, ale nič sa nedialo. Opäť stlačil tlačidlo no nič sa nedialo. Preto s vrzgotom otvoril starú bráničku. Otvoril ju len do polovice, keďže sa za ňou nachádzalo čerstvo nasnežených 10 centimetrov snehu. Vlado sa prebrodil snehom až k vchodovým dverám a nervózne na ne zabúchal.

„Už idem!" ozval sa krik odniekiaľ spoza nich. Za pár sekúnd sa otvorili a stál v nich Rudolf, obliekajúc si tepláky.

„Vitaj, poď ďalej," privítal ho s úsmevom Rudolf.

„Čau, nefunguje vám zvonček," podotkol Vlado a predtým ako vstúpil si poriadne obúchal nohy.

„Hej to viem, niekto nám do neho hodil kameň."

„Len tak?" nechápal Vlado.

„To nerieš a poď robiť ten projekt, nech to máme čo najskôr z krku."

Vlado si zavesil premočené veci na vešiak, vyzul si topánky pod ktorými sa už stihla vytvoriť kaluž vody a nasledoval Rudolfa do jeho izby. Dom bol dosť veľký, ale priestor v ňom zmenšovali zbytočnosti, napchaté v každej miestnosti. V chodbe boli po zemi porozkladané zaváraninové fľaše, plné nejakej neidentifikovateľnej tekutiny. V každom rohu bolo rozhádzané oblečenie. Keď kráčali okolo kúpeľne, bola na zemi polo rozobratá kosačka, na ktorej boli položené lyže a zlomené okuliare.

Hneď za dvoma vežami naukladaných kníh otvoril Rudolf dvere do svojej izby. Po stenách boli polepené plagáty z akčných filmov a na zemi rozhádzané obaly zo sladkostí. Prekročil ich ako by to boli nebezpečné míny a sadol si na drevenú stoličku, ktorá bola pôvodne za jedálenským stolom. Zapol počítač. Vlado podišiel k nemu a spolu sledovali otáčajúce sa koliesko.

„Rudo?" začal konverzáciu Vlado.

„Čo?"

„Prosím ťa, spravil by si mi nejaký čaj, lebo ja si z tej zimy vôbec necítim prsty."

„Jasné v pohode, zatiaľ tam nakopíruj tie videá čo si mal stiahnuť," prikývol Rudolf a akonáhle naťukal šesť miestne heslo vybral sa do kuchyne.

„Ďakujem!" zakričal za ním Vlado.

Zastrčil usb kľúč do počítača a dal preniesť na plochu priečinok s videami o páde bomby na Hirošimu a Nagasaki. Vlado ťukal prstami do stola a sledoval ako sa zelené políčko stále zväčšuje. Onedlho mu ale oči skĺzli na predmety porozhadzované po stole.

Medzi perami a papiermi zbadal balík plný cukríkov. Obzrel sa na dvere. Keď videl, že vzduch je čistý, jeden si zobral. Chutil mu a tak sa rozhodol zobrať si ešte jeden, keď v tom zacinkal počítač ohlasujúc dokončenie svojej práce. Vlada trhlo tak, že skoro spadol zo stoličky. Spamätal sa a nechal cukríky na pokoji. Vytiahol kľúč a vybral sa hľadať Rudolfa.