Ako uvariť čaj

7

„Myslíš to video z chaty?" nechápal Rudolf čo od neho Vlado požaduje.

„Hej presne to myslím. Prečo si to vôbec dával na net."

„Akože prečo? Veď je to virál, za týždeň to má 10 tisíc pozretí a ľudia to stále zdieľajú," nadšene rozprával a ukazoval mu štatistiky na mobile.

„Môžeš to prosím ťa vymazať," prosil ho Vlado a prechádzal sa pri tom hore dolu po kuchyni. Dal si dve a dve dokopy, a pochopil, že následky jeho činu budú katastrofálne. Keď sa ho začnú všetci naokolo pýtať, prečo to preboha spravil, asi ťažko vysvetlí, že ho do toho donútili, plus bol pri tom úplne na mol.

„Nechápeš koľko peňazí sa z toho dá vyžmýkať ak to za pár mesiacov bude mať státisíce videní. Budeme môcť predávať tričká s vlastnou podtlačou. Taká mačka v šálke a pod tým napísané maČAJ," Žasol nad svojimi plánmi a ukazoval návrh trička na svojom bruchu.

Vlado neveriacky krútil hlavou. „Ty si neuvedomuješ, že to uvidia naši rodičia, celá škola, ochrancovia zvierat, polícia a všetky možné telky a časopisy. Zmaž to hneď a nemusí byť s toho taký prúser, aký sa môže objaviť v najbližších týždňoch alebo aj dňoch."

„Vieš čo je na tom najzábavnejšie?" škeril sa na neho Rudolf. „Že na tom videu vidno len teba!"

„Boha neser ma, lebo inak..."

„Lebo inak čo? Pôjdeš na políciu a povieš, videli ste na internete už to video ako týram mačku, tak to natáčal môj kamarát bez môjho oprávnenia," rozprával preafektovaným priškrteným hlasom v snahe napodobniť ten Vladov.

„Prečo to proste nemôžeš odstrániť? Spravím pre teba čokoľvek," urputne prosil Rudolf a aby efekt znásobil spojil si dlane, akoby sa modlil k bohu. „Prosím!"

„850 eur!"

„Čože?"

„Buď mi tie peniaze zarobí toto video, alebo mi ich dáš ty. Vyber si!"

„To sa ma akože snažíš vydierať? Na čo ti je toľko peňazí? Mne je jedno či si sa zadĺžil kvôli tým drogám, ale mňa nebudeš využívať. Preto okamžite vymažeš to video z chaty!" zvýšil hlas a pokúsil sa znieť autoritatívne, avšak znel ako 5 ročné dieťa, ktoré odmieta odísť bez vysnívanej hračky z obchodu.

„Len sa nám tu nerozplač! S éčkami som už dávno skončil, ale to ti môže byť jedno, nemáš sa čo do mňa srať, je to môj život," rozhneval sa Rudolf.

„Mne si ukradnutý ty aj to ako sa zabíjaš, ja chcem len, aby si zmazal to video."

„A mne je zas ukradnuté tvoje video. Môžeš si za to aj tak sám, nemal si oblievať tú mačku."

„Čo prosím? Veď ste ma do toho donútili," obhajoval sa a podvedome o krok ustúpil. Bál sa, že to už prehnal a uvažoval, či by nebolo vhodné nechať to radšej tak. Rudolf bol už poriadne rozzúrený a nemal by problém ho zbiť do krvi, pokiaľ pohár trpezlivosti pretečie.

„To bol vážne taký problém povedať, že sa ti Lucia páči? Nič z toho by sa nemuselo stať."

„Ale ona sa mi naozaj nepáči," ohradil sa.

„A kto? Andrej?" myklo Rudolfovi kútikmi aj keď v sebe mal stále zlosť.

„Hej," povedal Vlado najtichšie ako dokázal s očami sklopenými do zeme. Chcel o svojej orientácii už niekomu povedať, zdôveriť sa. Ale určite nechcel, aby to bol Rudolf a aby to vyšlo na povrch sveta uprostred hádky.

„Robíš si prdel?" prelomil hrobové ticho a v hlave mu všetko začalo dávať zmysel. To ako sa Vlado správal, ako sa o seba staral, ako sa vkuse tlačil na Andreja. „Ty buzerant zasraný! Preboha, ešteže som si vylosoval gauč. Určite si ho na tej chate aj znásilnil, keď ste spolu spali v manželskej posteli," rozzúril sa a strčil do Vlada, ktorý sa zapotácal dozadu.

„Nikoho som sa ani nedotkol."

„To vieš komu hovor, teploško!" zakričal na neho a dal mu najsilnejšiu facku akú dokázal. „Si rovnaký ako môj foter!"

Vlado sa zvalil na kuchynskú linku a šúchal si štípajúce líce. Nabral všetku svoju odvahu a vyštartoval po Rudolfovi. Ale pritom, ako vstával z kuchynskej linky, udrel lakťom do hrnca. Ten sa aj s bublajúcou vodou zošuchol zo sporáka a vzduchom preletel až do Rudolfovho rozkroku. Najväčšia časť vriacej vody pristála na jeho svalnatom bruchu. No dosť vody mu vyšplechlo aj do tváre. Začal kričať horšie ako mačka z chaty, keď zažila to isté. Hodil sa o zem a jeho končatiny sa nekontrolovateľne triasli. Na zemi sa prevaľoval z brucha na chrbát, až kým si po pár sekundách nepriložil ruky na tvár a neschúlil sa do klbka.

Jeho krik bolo počuť na celej ulici, prenikal do uší susedom ale hlavne Vladových, ktorý nevedel čo robiť. Zapozeral sa na Rudolfa zvíjajúceho sa od bolesti. Vtom sa našťastie spamätal, otočil sa k umývadlu a načapoval pohár vody, ktorý naňho hneď vylial. Nabral ďalší, vylial ho, a opäť ďalší, akoby sa snažil uhasiť požiar.

Rudolf sa medzitým postavil na štyri a prešiel k Vladovi, pevne ho zovrel za nohu. „Ty, ty, buzerant, vrah, neujdeš!" kričal chrapľavým hlasom a sťažka pri tom dokázal dýchať. Medzi každým slovom bola dlhá pauza. Liezol mu po nohe čoraz vyššie, chytil ho za stehno a druhú ruku načahoval, aby sa zachytil trupu.

Vlado sa zľakol a pohotovo ho kopol kolenom do hlavy. Jeho protivník v sebe nemal už ani štipku sily a tak sa hneď zvalil na zem. Preskočil ho a utekal preč z kuchyne. Keď vybehol do chodby na moment sa zastavil a zapozeral sa na tajomne ružové dvere. Mal chuť ich otvoriť, ale na to nebol čas. Musel z tohto domu čo najskôr vypadnúť a nikdy v živote sa sem nevrátiť, vyhýbať sa mu oblúkom a zabudnúť na všetko čo sa dnes stalo. Hodil cez seba mikinu s bundou a obul si mokré topánky. So šnurovaním sa nezdržiaval. Otvoril dvere a vyšiel do hustej snežnej búrky, ktorá už dávno zakryla jeho staré stopy. Prebehol cez celú ulicu a zabočil do lesa, kde nebol na strome ani jeden lístok. Nevedel kam má presne namierené, chcel sa len dostať čo najďalej od miesta činu. Preto bežal ako nikdy predtým.

Vtom sa mu pred očami objavili záblesky, ktoré ho budú sprevádzať po zbytok života. Uvidel, ako na neho Rudolf kričal, ako od neho dostal facku a ako ho obaril vodou. A nakoniec ho kopol do hlavy. Videl skuvíňajúceho Rudolfa ako padá na zem, zvíja sa od bolesti, kričí, driape sa po ňom a snaží sa stále bojovať.

Vlado už nedokázal ďalej bežať, svedomie mu to nedovolilo, chcel sa otočiť a zavolať pomoc. Zachrániť jeho kamaráta. Vtom sa mu ale zasekla pravá noha pod konárom, ktorý vytŕčal spod snehu a potkol sa. Tvárou padol do chladného snehu a zavrel viečka.

Na čiernom plátne sa mu zjavil najstrašnejší výjav zo všetkých. Ako uprostred dlážky bezvládne leží Rudolf, po červenej opuchnutej tvári mu steká pramienok krvi. A aj keď nevydá ani hlásku, z pier sa mu dá jasne odčítať jedno slovo.

POMÓC!