Nikdy nie je neskoro ✔

👑1👑

Stál som pred dverami a rozmýšľal som.

Vládol som v bohatej krajine. Teda pre upresnenie, ja som bol bohatý. Bol som vytúženým jediným dedičom trónu môjho otca. Keď môj otec zomrel s okamžitou platnosťou som sa stal kráľom. Poddaní ma majú radi, predsa akoby nemohli, keď som ich vytúžený dokonalo vyzerajúci dedič.

Vytrhol som sa z myšlienok a vstúpil som do sály plnej radcov, ktorí sa okamžite zdvihli a poklonili sa mi. Na sebe mali neforemné ľanové oblečenie, ktorým som v duchu opovrhoval. Ja sám som mohol mať hodváb z ďalekého východného kráľovstva. Moji poddaní mali za úlohu ušiť najkrajšie šaty práve pre kráľa a nemohli si želať lepšiu prácu.

Sadol som si na svoj trón za vrchom stola a s nudeným výrazom na tvári sa spýtal čo sa nové udialo v kráľovstve. Všetci radcovia sa mierne zachmúrili a s opatrnými pohľadmi na mňa pozreli. Boli to starší páni, no ich rozum im stále fungoval a tak som nemal pochybnosti o ich mieste, preto som nechápal čo sa deje.

Začal jeden s najstarších vlastným menom Shōhei. Postavil sa a tichým hlasom začal: "No ako už dlhšie vieme naše pokladnice sa pomaly vyprázdňujú," stíchol a čakal na moju reakciu.

Pretočil som očami a s povzdychom som začal:" Toto moju krajinu už trápi dosť dlho a stále sme tu." 

Videl som jasný nesúhlas v očiach mojich radcov, no každí z nich vie, čo sa deje tým čo odporujú kráľovi. Nezaujíma ma ich názor, dôležitý som tu predsa ja, či nie?

Zdvihol som sa z trónu a otočil sa na odchod. Keď už som otváral dvere ozval sa hlas ďalšieho radcu, ktorý sa ako prvý odvážil niečo povedať.
„Vládca na severe nám vyhlásil vojnu,"  povedal a ja som okamžite zastal. Cítil som pohľady všetkých na mojom chrbte. S predstieraným nezáujmom som sa k nim otočil a povedal som: „Porozmýšľam a zajtra sa rozhodneme," autoritatívnym hlasom som každému oznámil a nebral som žiadne námietky.

Celú cestu po paláci som rozmýšľal nad tým čo mám spraviť. Nikdy som sa neocitol v takejto situácii. Môj otec žil v harmónii s ostatnými vládcami. Rozhodol som sa ísť pre radu k matke. Po otcovej smrti trochu zatŕpkla, no stále je to moja milujúca matka za ktorou môžem ísť vždy, keď potrebujem pomoc.

Zaklopal som na mohutné dvere. Otvorila mi ich jedná zo služiek, ktorá sa mala starať o moju drahocennú matku. Poklonila sa mi a ja som ju mávnutím ruky akceptoval.  Slúžka sa okamžite ponáhľala oznámiť môj príchod matke, ktorá bola vo vnútri svojich komnát.
Slúžka priviedla matku a nechala nás osamote. Matka si sadla na sedačku a rukou má zavolala ku nej. Chytila ma za už zmienenú ruku a pozorne sa pozrela do mojej ostro rezanej tváre.

„Čo ťa trápi, zlatíčko ?" opýtala sa a čakala na moju odpoveď.
Ja som najprv porozmýšľal ako jej to čo najšetrnejšie povedať, no nakoniec som to aj tak celé vyhrkol.
„Vládcabarbairidinámvyhlásilvojnu," na jeden nádych som to všetko vyvrhol.

Moja mama sa zatvárila pochybovačne a povedala mi: „Prosím ešte raz a pomalšie."

„Vládca Barbairidi nám vyhlásil vojnu," dával som si pozor na každé vyslovené slovo.

Matka sa na mňa pozrela s jasným šokom v očiach.

„Na toto si nebol nikdy pripravený," s materinskou láskou sa pozrela úprimne do mojich očí.

„Rob to čo uznáš za vhodné. Nikdy nie je vhodné začínať vojnu, no vládca, ktorý odmietne je väčšinou označovaný za slabšieho a následne nie je prijatý inými vládcami. Verím, že sa rozhodneš správne, choď si pospať, to ti pomôže," jej reč ukončila radou na záver a ja som ju poslúchol.

Uklonil som sa a vyšiel z matkiných komnát. Cez chodbu som prešiel do mojej komnaty, kde mi už slúžky spravili môj pravidelný kúpeľ z prírodných rastlín, ktoré rastú v našej hradnej záhrade.

Po kúpeli som zostal oblečený v jemnej sutane a bol som celkom unavený. Išiel som si peto ľahnúť. V mäkučkej posteli sa veľmi ľahko zaspáva. Pomaly som zavieral svoje oči a vošiel do sveta snov.