Nikdy nie je neskoro ✔

👑2👑

Cítil som sa divne, mal som 4 nohy... Počkať čo ? Obzrel som sa a videl som hrdzavé chlpy. Zhrozil som sa. Ja som mačka?! Pomaly som našľapoval z jednej labky na druhú a snažil sa ako tak ísť.

Poohliadol som sa okolo seba a chcel som sa zistiť kde som. Bol som pri nejakej dedine, vošiel som do nej a spoznal som ju. V minulom roku som ju navštívil už ako kráľ. Mal som sa porozprávať s hlavným vymáhačom o zvýšení daní. Zvláštne však bolo, že sa nič nezmenilo. Aj ľudia stáli na rovnakom mieste a čakali na mňa. Zrazu prišiel koč a ja som nečinne hľadel sám na seba.

Videl som svoju postavu pyšne a s noblesou vystúpiť, porozhliadnuť sa a s nechuťou v tvári prechádzať cez dedinu. Dedinčania ma zdravili, no ja som len pokýval rukou a viac sa nestaral.

Môj hlavný cieľ bol radnica, ktorá mala tento región na starosti. Nestíhal som bežať za mojou rýchlo miznúcou postavou a tak som sa ocitol sám na ulici.

Ľudia na mňa nedôverčivo hľadeli, pretože takú čistú mačku v dedine ešte nevideli bez pána. Videl som blížiť sa postavu vysokého muža. Chcel ma zdvihnúť, no ja som ho škrabol a hlasno zaprskal. Nechal ma tak a s nadávaním si pozeral poškrabanú ruku.

Prehodnotil som moje šance a nakoniec som sa rozhodol muža nasledovať. Videl som prekvapenie na jeho tvári, no hral sa, že ma nevidí. Prišli sme pred nejakú krčmu.

Vošli sme dnu a ja som mal pocit, že vyvrátim zvratky. No fuuuj! Taký smrad som ešte nezažil !

Dôverne sa zoznámil s mužmi pri blízkom stole a objednal si pivo. Muži za stolom vyzerali byť už dostatočne pod úrovňou a tak som sa snažil vyškriabať na neďalekú stoličku. Po veľkej námahe som to dosiahol a ľahol si na stoličku. Nudil som sa a jedným uchom von a druhým uchom von počúval podgurážený rozhovor.  Spozornel som však keď spomenuli moje meno.  Zdvihol som sa na všetky svoje nohy a nastražil uši.

"Videli ste už toho pajácaaaaa?" skoro spadol zo stoličky, no navrátil rovnováhu a pokračoval.

"Ja som ho teda videl a poviem je to jeden veľmi namyslený pajác!" zložil si ruky na hlave a lakťami sa oprel o stôl.

"Ako sa mám postarať o moju rodinu?" s nárekom sa spýtal ostatných, no nedočkal sa odpovede. Postavil sa a s ťažkosťami sa odpotácal zaplatiť. Nasledoval som ho a počul ho vravieť pre seba samého:  "Povedal, že budeme musieť platiť väčšie dane. Myslel ten sebecký, náš úžasný Harold aj na poddaných? Myslel on na to, ako máme živiť naše rodiny? No nie, nemyslel, však prečo by mal, že áno? Však on je na zámku, žije v tom veľkom prepychu. Prečo len musel zomrieť jeho otec Eduard?"

Postupne som si uvedomoval čo svojimi slovami myslí a naozaj na mňa zapôsobili. Nikdy som nemal možnosť porozprávať sa s poddanými a neuvedomoval som si čo moje činy môžu spôsobiť.

Pocítil som silné trhnutie a celý svet sa mi zahmlil pred očami.