Takto to malo byť

Kávička

"Tak, čo, aký si mala deň?" Hmm, konečne preťal to trápne ticho. Ale aspoň on sa snaží. Ja som bola ako ryba na suchu.

"No keďže si svojim príchodom do našej triedy spôsobil Sáre menší šok a tá následne do mňa hučala, že o čo ide, tak sme ták zaujali profesorku, že nás hneď zavolala k tabuli." Schuti sa smial.

"Menší šok, hovoríš, cha, cha." Jasné, že si musel byť vedomí svojho vplyvu, to by sa nemohol tak sebavedomo usmievať. Asi som tak trochu prevrátila oči, lebo sa zatváril akosi previnilo.

"Dúfam, že to dopadlo dobre s tou profesorkou."

"No pre mňa aj hej, ale pre Sáru doslova za dobre." Zase spustil rehot. Asi si začnem pripadať naozaj vtipná. Otvoril dvere do kaviarne a nechal ma prejsť prvú.

"Tak kde chceš sadnúť?" V podstate mi to bolo jedno, ale na tých pohodlných kreslách pod oknom, by to bolo fajn. Lepšie ako v boxe a tiež väčší odstup a súkromie. Ukázala som tým smerom a tak sme vyrazili a ja som sa usalašila do pohodlného kresla.

"Čo si dáš?"

"No kávu, veď na to sme sem prišli." Vyšlo zo mňa bez rozmýšľania. Denis sa na mne smial, akoby som povedala dobrý vtip. Asi to posedenie so mnou na káve nebude pre neho až taký trapas. Škoda, že ja zo seba až taký dobrý pocit nemám. Skrútila som ústa do grimasy podvedome. Oprel sa lakťami o stôl, naklonil sa bližšie ku mne a samozrejme použil úsmev a la som neodolateľný teddy bear.

"To sa len tak hovorí, môžeš si dať na čo máš chuť, koláčik, džús, pohár vína, alebo niečo tvrdé." Pohár vína, či niečo tvrdé?! Asi som vyzerala prekvapene. Zase sa zasmial.

"Ale ty skôr ten pohár vína."

"Bavíš sa dobre? Len tú kávu." Kde sa to vo mne berie? Nuž som z neho tak nervózna, že sa ani nekontrolujem. Práve sa blížila čašníčka.

"Dáma má prednosť." Zhlboka som sa nadýchla.

"Cappuccino prosím." Usmieval sa od ucha k uchu a sledoval ma. Až po hodnej chvíli sa otočil na čašníčku .

"Ľadovú kávu a dvakrát cheesecake." Prekvapilo ma to.

"Je dobrý, výborný uvidíš, nebudeš ľutovať."

"Viem, ale je dosť drahý. Myslím, že ty budeš ľutovať, keď to budeš platiť." Čo to zase plácam.

"Neboj, prežijem to. Inak dnes ti to pristane." Nie, nie ja  sa teraz začnem hanbiť a on z toho bude mať zase srandu. Ako keby si ma všímal a vedel ako chodím poobliekaná.

"Dik." Fajn, to by malo stačiť. Nič viac zo mňa nedostane, aj tak to asi hovorí babám bežne. Obzerala som sa. Nie som zvyknutá na komplimenty, neviem ako reagovať. Neviem, čo si mám o tomto vlastne myslieť. Práve nám niesla koláče.

Položila ich na stôl a kráčala preč.

"Tak." Povedal len a nepokračoval. Nadvihla som obočie.

"Tak?"

"No rozmýšľala si, prečo som ťa pozval?" No jasné a ako veľa som o tom premýšľala.

"Áno a naozaj som na nič rozumné neprišla."

"A chceš to vedieť?" Áno chcem, chcem vedieť, čo všetko si z toho večera pamätá a chcela by som vedieť čo si myslí, to asi najviac. Prikývla som. Zasmial sa.

"Na moje narodeniny si sa o mňa pekne postarala, tak som chcel niečo pekné urobiť aj ja pre teba." Nuž nič nové som sa nedozvedela.

"Hmmm, tak to si už vravel, ale nič také som neurobila. A nehovor, že sa o teba baby nestarajú na tých hromadách párty, čo poriadaš."