Rich Son

8

Jeon Jungkook

Konečne všetci odišli.

Mám celkom rád, keď moji rodičia chodia na nejaké ich dôležité stretnutia, pretože mám od nich na celý deň pokoj.

Nie, že by mi vadilo keď tu sú, ale je príjemné mať celý dom pre seba.

Osamelé...ale príjemné.

Mama mi pred odchodom povedala, že mi nechá pripraviť obed, a potom odíde aj personál, takže tu budem úplne sám.

Za tie roky som si na to už aj zvykol.

Do domu nikoho nepustia a von môžem ísť maximálne na záhradu.

Naobedoval som sa a asi na hodinu som sa zavrel v izbe, kde som si chvíľu čítal knihu, a potom som si kreslil rôzne veci, čo mi prichádzali na mysel.

Kreslenie ma celkom baví a ukľudňuje. Dokonca si myslím, že za tie roky čo som v tomto dome, som sa celkom zlepšil.

Keď už mi moja izba prišla tesná, vyšiel som von a namieril som si to do obývačky. Šiel som po schodoch a keď už som bol dole, takmer som dostal infarkt.

Predstavte si, že som sám doma a zrazu uvidím niekoho, ako spí na mojej sedačke!

Po chvíľke spamätávania sa, som si uvedomil, že toho človeka dobre poznám.

Bola to Areum.

Úplne som zabudol, že sem príde. Ešte som si totiž nezvykol na to, že tu pracuje.

Prišiel som k nej bližšie a chvíľu som premýšľal, akým spôsobom si z nej vystrelím. No keď som sa jej prizrel do tváre...vyzerala tak spokojne.

Ako bábätko, ktoré dostane jedlo a spokojne zaspí.

Potichu som podišiel bližšie k nej a len tak som tam stál, až pokiaľ som si nevšimol učebnicu angličtiny, pohodenú vedľa nej.

„Takže to zobrala vážne..." povedal som potichu sám pre seba a sadol som si vedľa nej.

Chvíľu som sa čudoval, ako sa jej podarilo zaspať v práci, ale napokon tento dom je tak nudný, že by v ňom zaspal každý.

Opatrne som si začal listovať tú učebnicu a čakal som, kým sa Areum zobudí.

Musím uznať, že spala celkom dlho, no nakoniec sa konečne prebrala.

A keď ma uvidela, vyzerala, akoby videla ducha alebo nejakú príšeru. Chvíľu som mal pocit, že tam na mieste odpadne.

„Čo tu robíš?!" spýtala sa napokon celkom vydeseným tónom hlasu.

„Bývam tu?" povedal som posmešne a ona stratila reč.

„Nemal si ísť na nejaké stretnutie?" naďalej sa vypytovala, pretože si asi myslela, že som odišiel tiež.

Pravda je taká, že na niektoré dôležité stretnutia chodievam, no toto som rád vynechal. Od kedy som bol dieťa, moji rodičia chodievali preč z domu a častokrát aj na dva dni. Teraz, keď som dospelý, ma do ich stretnutí zapájajú, no vraj sa ešte mám čo učiť, a tak mi niekedy povedia, aby som zostal doma.

Neobťažoval som sa však s vysvetľovaním toho celého, a tak sme obaja zostali ticho, až pokiaľ sa uprene nepozrela na učebnicu, ktorú som stále držal v rukách.

„Kde si to vzal?" spýtala sa už trochu kľudnejšie.

Bez slov som ukázal na presné miesto, kde predtým ležala tá učebnica a Areum prikývla, akoby uznala, že to bola hlúpa otázka.