V mori slnečníc

Kapitola 1.

    ,,Meg, prosím ťa objasni mi, prečo ľudia tak vo veľkom oslavujú koniec roka? Predsa nikto nemá rád konce," spýtala sa Camile naliehavo s nezbedným prameňom vlasov v očiach, ktorý jej vypadol z vrkočov počas divokej hry na indiánov. Cam, tak ako jej doma hovorili, obľubovala chlapčenské hry, ktoré jej sestre Megan príliš nevoňali. O mnoho radšej by skicovala zasnežené stromy. Čo by však pre svoju jedinú sestričku nespravila. 

   ,,Vieš, ľudia majú tendenciu si zapamätať bolestivé a náročné chvíle, ktoré im skrížili cestu naprieč rokom. V posledný deň ich preto chcú zapiť tým najdrahším vínom, čo pivnica ponúka a vhupnúť do nových dní bo boku dobrých priateľov a v objatí milovanej rodiny." odvetila Meg s rozvahou, pretože už bola zvyknutá na neobyčajné otázky štrnásťročnej slečny.

   Hoc bola Meg len o dva roky staršia ako Cam, vedela veľmi dobre zastúpiť rolu mamičky, ktorej sa musela chopiť zakaždým, keď pani Junová odišla na trh, poštu alebo do banky. Musíme ,,spoľahlivému slniečku", ako ju nazývala pani Junová, vyjadriť zaslúženú úctu, pretože verte alebo nie, zvládnuť neposednú Camile si vyžaduje diamantové nervy.

   Každý čitateľ si zrejme rád predstavuje hlavné postavy, keď sleduje ich príbehy. Dovoľte mi preto, vám v krátkosti predstaviť sestry Junové. Staršia sestra Meg má skutočne vzhľad mladej a kultivovanej dámy, hoc sem-tam nedokáže odolať výmyslom divokej Camile. Vlasy nosí večne natočené a upravené do účesov od výmyslu sveta. Kučery sa úžasne dopĺňajú s rumencom, ktorý jej často zdobí líca. Postavu má dokonale ženskú. Výrazné materinské boky, útlučký pás a zvyšok trupu jak by dal. Tváričku jemnú a belasú jak sa na pravú Európanku patrí. Hlavu jej zdobili už spomínané husté gaštanové vlasy, ktoré sa len tak, celkom prirodzene spúšťali po jej úzkych ramenách, keď ich nechala voľne poletovať.

   Camile bola úplným opakom svojej drahej sestričky. Jej tvár mala ostré a temperamentné črty poznačené veselými pehami. Červený rumenec jej zdobil líca len zriedka a okrem jej najbližších ho takmer nikto nikdy nevidel. Napriek tomu však jej tvár prekypovala radosťou a energiou, ktoré jej temperament dokonale vyvažovali. Postavu mala štíhlu a vysokú. Vlasy mala krásne kučeravé, zlatisté. Večne však neupravené. Odvolávala sa na to, že jej ich ,,musel zoslať sám diabol, pretože nevydržia na jednom mieste ani minútu," presne ako ona.   To by na úvod stačilo. Snáď nám sestry viac odhalia neskôr.

   Po tom ako bola otázka zodpovedaná sa obe sestry pomaly začali strácať v hluku, ktorý išiel
z dvora od susedov. Nebyť mamičky, ktorá práve prišla, by sa obe z cela jasna utopili v ozvenách. Hneď ako započuli zvuk otvárania dverí, zbehli po schodoch sťa gazely na úteku a zahrnuli pani Junovú objatiami a sladkými bozkami ako to len ony vedeli.

   ,,Mamička, mamička. Tak veľmi si mi chýbala!" skríkla Cam hneď ako zacítila matkin jemný dotyk na svojej zlatovlasej hlávke.

,,Aj vy ste mi chýbali, moje zlatíčka. Poďte mi pomôcť s večerou nech nejdete spať hladné," odvetila pani Junová s láskou v hlase.

  Všetky tri dámy sa vybrali bleskom do kuchyne, niečo však staršej Meg nesedelo na tejto situácii. Mamička bola iná ako zvyčajne. Vytratili sa jej plamienky z očí a vrásky sa prehĺbili. S jemným, takmer prepočuteľným hláskom sa spýtala: ,,Mamička, deje sa niečo?"

,,Čo máš na mysli, kvetinka?"

Cam sa zháčila a venovala mame prísny pohľad, pretože tak zvykla oslovovať výhradne iba ju a domnievala sa, že na toto oslovenie nemá nikto iný nárok. Táto reakcia však ostala bez povšimnutia, pretože pani Junová bola príliš zaneprázdnená natieraním krajcov chleba maslom a navyše ešte rozmýšľala, čo odpovie všímavej Meg. Voľakedy by tieto úlohy zvládla všetky hravo naraz, však po smrti otecka jej duša oťažela a každá činnosť sa zdala byť stonásobne ťažšou. Tak ako každá matka, snažila sa od tohoto zármutku svoje kvietky uchrániť, niekedy však už nevládala si pridržiavať masku dostatočne silno a to si práve dnes Meg všimla a snažila sa mamičke vysvetliť, čo sa jej nepozdáva: ,,No, vyzeráš o mnoho unavenejšie ako v iné dni. Tvoj bozk bol dnes iný a natieraš už siedmy krajec, hoc sme tu len tri. Preto nám mamička, prosím povedz, čo sa deje?" V tomto momente spozornela aj Cam, ktorá sa začítala do novín, čo dnes mama priniesla, pretože začula ako sa Megan zachvel hlas, keď vyriekla otázku už po druhýkrát.

Pani Junová to započula tiež, preto odložila nôž celý od masla a s rukami na tvári sa zložila na stoličku pri Meg. Prebodol ju pocit zlyhania, že nedokázala ukryť toto trpké trápenie pred svojím pokladom. Bola si však vedomá, že to nemôže takto pokračovať ďalej a je potrebné odkryť rúško tajomstva. Strapatá Cam pribehla k mamičke, aby sa pridala k objatiu, ktoré už Meg načala.

,,Mami, ako vidíš, už sú z nás dve veľké a takmer dospelé ženy. Ver nám, že dokážeme uniesť akúkoľvek ťažkú pravdu!" sebavedomo zo seba vypustila Cam tieto slová, nevediac, že hoc sa pomaly približuje k prahu dospelosti, na túto pravdu ju nepripravia ani roky života. Meg taktiež prikývla na znak súhlasu a následne venovala mamičke pohľad, že zvládnu všetko.

,,Ach, vy moje statočné kvietky," pozrela na Cam, ktorá sa tvárila, že toto oslovenie momentálne ochotne prepožičia aj svojej sestre, ,,máte pravdu, že sa z vás stávajú dospelé žienky a taktiež je pravdou, že už ďalej nedokážem niesť ťarchu tajomstva na svojich ramenách."

,,Tak mamička už nám to povedz!" nedočkavo zvolala Cam zatiaľ čo Meg ani brvou nepohla, pretože už tušila, čo im chce matka oznámiť a keby mohla, svoj súhlas o statočnosti by vzala späť, pretože na túto pravdu naozaj nebola pripravená.

Pani Junová sklopila zrak a s jemným vzlykom povedala:

,,Dievčatká moje, viete, že by som vám aj modré z neba zniesla. Osud, však nie je vždy prajný. Ani neviete ako veľmi ma ťaží na duši, že vám musím túto správu zdeliť. Váš otecko na nás už máva
z druhého brehu." Nestihla sa poriadne ani nadýchnuť, už sa jej vyliali slzy zo sivomodrých očí. Meg nevedela ako ma reagovať, preto len mamičku s náručou plnej lásky objala a jej slzy splynuli s matkinými.

Tušila, že s oteckom nebolo čosi v poriadku, pretože pred dvomi týždňami im mamička čítala list, že oteckovi nie je zrovna najlepšie, postihla ho choroba. Keď pani Junová o svojom manželovi týždeň nehovorila, Meg prišlo na rozum, že niečo sa deje. Nemala však odvahu pripustiť si takú tragédiu. O to väčšmi to však zasiahlo nič netušiacu Cam, ktorej sa slzy natiskli do očí. Nevydala však ani hláska. Camile totižto neplakala pri tých najdojímavejších chvíľach. Mala to v povahe. Svoj zármutok dávala najavo inak, po svojom. Zavrela sa v izbe a písala básne až do úmoru. Inak tomu nebolo ani teraz. Chudučké dievčatko sa nepridalo k Meginmu utešovaniu mamičky a ani k utešovaniu svojej sestričky. Namiesto toho pomalým sklesnutým krokom odkráčala po schodoch do izby, sadla si za písací stôl, z poličky vytiahla papier a pero s atramentom, na kolená si natiahla vreckovku, ktorú jej ušila mamička a pustila sa do písania. Papier zmáčalo niekoľko horkých sĺz, pretože až teraz Cam dovolila nejakým uniknúť. Mala pocit, že otecko si ich zaslúži viac ako ktokoľvek iný. Snažila sa písať, nič cez slzy  v očiach však nevidela a tak to vzdala. Sadla si do kúta postele a v rukách žmolila vreckovku celú od zmesi atramentu a horkých sĺz. Meg zo schodiska počula sestrin vzlyk, ktorý nechcel byť počutý a ten v nej vzbudil pocit, že ako staršia sestra tu musí byť pre svoju maličkú Cam. S neistotou otvorila dvere a keď na posteli uvidela svoju uplakanú sestričku, srdce jej tak stisklo od žiaľu, že si ho my len ťažko dokážeme predstaviť. Podišla ku Cam a ako zranenú srnku si ju privinula ku svojej hrudi. Dlhé vlnité vlasy sa jej spustili na sestrine šibalské kučery a spojili sa v jedny. Táto trpká udalosť otriasla vždy veselým hniezdočkom Junovcov, zato ich však ešte väčšmi stmelila.

Sestry zaspali v objatí a matke sa naskytol na zlomku noci najkrajší pohľad aký si dokáže matka zlomená životom predstaviť. Bol to pohľad, ktorý zocelí rany a dodá sily, že keď už niet nádeje, jej kvietky stoja aj za to najväčšie trápenie. Zhasla svetlá a tým akoby dnešnú smutnú správu vyhnala z domova a starému roku dala nadobro ,Zbohom!' .

Na jeden deň sa toho dámam Junovým prihodilo až priveľa. Nechajme ich si odpočinúť a možno nám dovolia stať sa súčasťou ich života.