Iktus

2. Večný život

Počula ich tiché, približujúce sa kroky v snehu. Prichádzali z každej strany. Podľa pachu hneď vedela, o aké zvery ide. Boli to jeho psy.

A keď sa dostali dostatočne blízko ku svojmu nehybnému cieľu čupiacemu v snehu, neváhali ani sekundu.

Vďaka inštinktu sa stihla schúliť s čelom zaboreným do snehu, s rukami spojenými nad krkom a zboku pritlačenými o uši. No bolo to absolútne zbytočné. Besne brešúc sa tie psiská, priam pretekali o to, kto sa k nej dostane prvý a zľahka ju prevalí zubmi v snehu ako handrovú bábiku.

,,Našli sme ju, Merkutio!" skríkol natešený Ovácio, popri tom, ako podišiel bližšie k nej a brešúcim psom, ktorým stačil jeden jeho povel a poslušne ticho sedeli. Pohladil veľkého čierneho psa za ušami. Všetky jeho psy boli špeciálne vycvičené a posilnené jeho druhom mágie, ktorá dávala zvieratám väčšiu rýchlosť, mohutnosť a silu, ktorou boli schopné zraniť a zabiť aj upírov. Odolná koža upírov, určite nebola ako tá ľudská. Obyčajné zvery by ju len tak neprehryzli.

Ovácio si prekrútil zlatý prsteň na ukazováku, aby bol červený drahokam na ňom pekne vidieť. Zbožňoval zlato a drahé kamene. Bol Merkutiov verný poskok so silnou mágiou, tak si zlata mohol dovoliť kopy.

,,Iktus, prezraď... prečo si nepokračovala v úteku, hm?" Ovácio jej to povedal ako výčitku, bol ňou sklamaný. Jej útek netrval ani jeden celý deň. ,,Úbožiatko."

Naklonil sa a oblizol si pri pohľade, na psami doráňanú Iktus, špicaté horné tesáky a peru. Z jej šedých šiat zostali len drobné rozkmásané kusy látky, podobne na tom bola aj jedna strana jej tváre.

Rád by si pochutnal na jej krvi, aj keď bola značne trpká. Jemu a pár ďalším chuť jej krvi neprekážala. Veď práve to, že jej krv bola trpká a nechutila každému, tým to bolo o to viac špeciálne. Nižšie postavení upíri takým, ako bol Ovácio, poskytovali aj svoju krv.

Dýchalo sa jej čoraz ťažšie, spolu s tým sa jej postupne spomaľoval aj tep. S Ováciom postával v úzadí aj prihrbený Pavlov, nezaujato držiaci prázdne kožené vodítka pre psy. Pavlov bol človek ovládajúci slabší druh mágie vzduchu. A mal takú vážnu zdravotnú kondíciu, pri ktorej by nemusel prežiť premenu na upíra.

Ovácio ju zakvačil za krátke biele vlasy a podvihol. Nebola práve v stave, kedy by bola schopná naďalej poriadne vnímať bolesť. Bola ako kus mŕtveho mäsa, hodeného niekde na ceste.

,,Naša Iktus, malá hlúpa ovečka, ktorá sa sama vybrala na prechádzku. Veru, si hlúpa a naivná!" takto podvihnutú za vlasy, schytil Ovácio jej ruku za zápästie a priložil si ju so zavretými očami na líce. Bolo to ako zo smútočného obrazu o umierajúcej milenke. ,,Ale nemusíš sa vôbec báť, Iktus. Keď si pospíš, ešte si toho spolu užijeme dosť."

* * *

Iktus sa pomaly začala preberať z dlhého a hlbokého spánku.

Odniesli ma do mojej izby, no prečo ma nenechali hniť v niektorej z ciel, kým sa zotavím? Bola jedna z jej prvých myšlienok. Na perách cítila zaschnutú starú ľudskú krv, mala odpornú pachuť.

O niečo neskôr, v kútiku pootvoreného oka, zbadala pri svojej posteli stáť obrys nízkej zhrbenej postavy. Iktus sa pokúsila napriek bolesti posadiť, čo sa jej ale nepodarilo. Bola stále slabá.

Dotyčná osoba, stojaca pri jej posteli, sa ale veľmi vyľakala. Na drevenej špinavej podlahe zarinčala oceľ. ,,Ale no, vydrž! Dievčisko hlúpe! Čo sa odrazu toľko mykoceš!"

Iktus niečo nezrozumiteľne zamrmlala.

,,Lež a nehýb sa!" povedala osoba príkrym hlasom, ,,css, práve mňa sem dnes pošlú, keď sa táto tu prebudí, kreténi."

Kto to kurva je!? A čo tu robí!? Iktus bola stále ako omámená a v bolestiach. Hm? No zatiaľ mlčala.

Neušli sa hojné nadávky, pokým sa dotyčná osoba pomaly zohýnala a šmátrala tenkými ručičkami po spadnutom nožíku na drevenej podlahe. Iktus ju, zo slamou vystlanej matrace, pozorne sledovala.

Až teraz Iktus videla, keď sa jej viac vyjasnil zrak, že to bola akási nízka stará babizňa. Bola oblečená v hnedom kožuchu a s hrubým červenkastým šálom okolo krku, zakrývajúcim jej polku zvráskavenej tváre. V jednom oku mala zákal.

Takých, ako bola táto babizňa, stretla Iktus už stovky. Patrila medzi zdroj čerstvej ľudskej krvi pre upírov, avšak už na pokraji života. Vysušené, choré, priam takmer mŕtve. No nič lepšie, takým ako mne, nikdy ani nepošlú.

Krv babizne, tá musela byť kedysi pre upírov určite lahodná, teda aspoň natoľko, že si vtedy mohla dovoliť kožuch. Ktorý bol teraz značne miestami vyžratý moľami a výrazne smrdel zatuchlinou. Ale babizňa kožuch očividne naďalej s pýchou nosila, veď prečo by aj nie. Väznená ovečka, ktorá sa pýši iným ovciam, že je majiteľmi viac hýčkaná, ako boli oni. Teda, minimálne kedysi bola tou prominentnou ovcou v stáde.

Iktus sa konečne posadila, skrivila obočie. Bolelo ju celé telo a krútila sa jej takto posediačky hlava. Cítila sa, akoby ju ešte len pred niekoľkými minútami, zo všetkých strán trhali a kmásali Ováciove besné psy. Najesť sa viem aj sama!

* * *

Iktus si prešla chrbtom ruky po ústach. Na stolíku v rohu malej izbietky našla poskladané nové šedé šaty. Od predošlých sa líšili tým, že mali dlhé rukávy.

Krvavé šľapaje boli roznesené po celej izbe, keď sa opäť posadila na posteľ s odmeraným pohľadom. V ruke držala šaty a nožík, ktorý predtým zdvihla zo zeme. Priložila si čepeľ noža na krk. Čepeľ jej na krku nezanechala ani najmenšiu ryhu.

Iktus, s ťažkým pocitom beznádeje, zaryla celý nôž až po rukoväť do drevenej steny za posteľou.

Žiť pre prítomný moment, užívať si a nehľadieť na minulosť. To bolo pre Iktus nemožné.

Obyčajný oheň upírov nespáli, bežná sila srdce upíra nezničí, pád z výšky už vôbec nie. Zabiť sa mohli upíri len navzájom alebo ak by sa o to pričinili dostatočne silní ľudskí mágovia. A Iktus zakaždým, čo sa pokúsila o samovraždu, sa v jej upíriom vnútrajšku prebudil akoby nejaký pud, ktorý jej v tom úspešne zabránil. Upíri sa jednoducho povedané, sami zabiť nemohli. Za svoju krehkú ľudskosť... som zaplatila večným životom plným utrpenia.

,,Prečo ma po tom všetkom, čo som spravila, stále nechali žiť?" šepla s trasúcim sa hlasom, zakvačiac si silou nechtami do stehna, naplo ju. Bolo jej z toľkej naraz vypitej krvi na vracanie.

Možno by som mala mŕtvolu babizne priniesť Merkutiovi rovno pred dvere jeho izby. No... síce, asi by sa mi len nahlas vysmial do tváre, čiže by to bolo úplne zbytočné. Nahnevane sykla. Chcela skúsiť niečo, čo by ho mohlo naštvať.

Lebo niečo podobné mu Iktus v minulosti už spravila a nemalo to žiadny efekt. Rozhodne nie taký efekt, pri ktorom by jej hlava bola následne sťatá.

Po čase Iktus konečne prešlo nutkanie sa vyvracať.

Čo už, asi ju zhodím do priekopy. Priložila si k nosu krvou nasiaknutý hrubý červenkastý šál babizne. Páči sa mi jej šál. Ale ten odporný starý kožuch, ten môže zhniť v priekope aj spolu s ňou.