Iktus

3. Námraza

Vonku husto snežilo, vietor skuvíňal pomedzi kamenné škáry stien, ktoré boli miestami obrastené machom. Studený vietor narážal do oblokov okien, akoby ich mal čochvíľa všetky zúrivo rozraziť.

Iktus prešla, vlečúc za sebou po zemi staré plátené vrece, okolo fontány na nádvorí. No, hádam sa do tohto vreca zmestí a že sa to vrece tak skoro nerozpadne, keď je deravé.

Bolo pri fontáne zoskupených niekoľko malých ľudských detí. Jedno dievčatko rozrážalo neveľkým kameňom zvrchu ľad, no akosi sa mu nedarilo. Vychudnuté drobné rúčky malo úplne roztrasené a slabé. Iktus si zahryzla zvnútra do líca. Čert to ber! Položila vrece ku stĺpu kamenného podchodu pri nádvorí.

,,Podaj mi to!" prikázala Iktus a vystrela ruku čakajúc, kým jej dievčatko v tichosti podalo kameň. Dievčatko sa celý čas uprene pozeralo do zeme. Bálo sa toho, že netušilo dôvod nečakaného príchodu upíra.

Niektoré deti, zo strachu pred upírom, radšej rýchlo utiekli. Nechali všetky svoje veci pri fontáne, vedrá na vodu, mydlá či špinavé kusy oblečenia, ktoré sa tu chystali vo fontáne umyť.

Iktus sa prudko zahnala. Dievčatko sa striaslo, ale ostalo stáť na mieste. Iktus sa podaril na prvý raz prelomiť ľad vo fontáne, pod ktorým bola nezamrznutá voda. Fontána bola sčasti vbudovaná do zeme, určite hlbšia ako jeden meter.

Hneď keď skončila, vrátila kameň dievčatku. Aspoň k niečomu takémuto mi je sila upíra dobrá, keď už nič iné. Všimla si svoj odraz na hladine vody. Biele krátke vlasy, štíhla postava, kde ostal iba náznak kedysi oveľa viac sýtejšej farby pleti a prázdne oči bez štipky túžby. Väčšine upírov takto vybledli vlasy a pleť. A ona nepatrila medzi výnimky.

Dievčatko sa s tichým vysloveným ďakujem uklonilo pred Iktus, ktorá sa následne bez slova vrátila pre plátené vrece a odišla.

* * *

Dostať sa Iktus ku strmej priekope blízko zámku Merkutia, nebol až taký problém. Dostala sa tam rýchlo. Určite im Merkutio alebo Ovácio museli povedať, aby ma zatiaľ nechali na pokoji. Bolo mi od začiatku divné, že mi nikto z tých patolízačkých debilov nezastal cestu alebo sa ma nesnažil zas nezmyselne potrestať. Určite dávno vedia, čo som spravila s babizňou.

Peniaze, moc, sláva, či taká zanedbateľná krása, ktorá rýchlo vyprchá. To bolo to, po čom väčšina ľudí a iných tvorov v tomto svete, oddávna túžila. Teda, to sa Iktus aspoň domnievala. Bolo možné, aby vo svete existovali výnimky, ktoré by slepo nehľadeli na svoj vlastný prospech?

Zosunala telo babizne vo vreci z okraju priekopy a učupená sledovala, ako dopadlo až úplne dole.

Nič nebolo večné, nech to bola spomínaná krása alebo hocktoré kráľovstvo, ktoré vždy po čase a svojej zažitej sláve, upadne do trosiek a prachu zabudnutia. Lebo všetko má svoj rozkvet, a potom aj svoj pád.

V tomto bohmi zabudnutom kuse večne zamrznutej chladnej zeme, nikdy nič nekvitne. Bohovia sa o upírov nezaujímajú, veď prečo by aj mali? Sme len obyčajné nemŕtve monštrá, určite preto tento kraj prekliali večnou zimou.

Každá vec na svete, by sa dala prirovnať k obyčajnému lúčnemu kvetu. Ktorý kvitne a ukazuje svoje krásu len po určitý čas, pokým nezvädne alebo ho dakto predčasne nevytrhne. Len upíri, tí sa snažili tento kolobeh daný prírodou zničiť.

A čo chcela Iktus, keď sa dobrovoľne nechala premeniť na upíra? Ona... nevedela si spomenúť. Dôvodom bola večná krása a moc, či len čin zo zúfalosti?

No, musím sa čo najskôr vrátiť, aby ma zase nezačali zháňať. Zbytočne sa tu zdržujem.

Na mnohé chvíle zo svojho života, ako človek, si len matne spomínala. Veľa spomienok mala vyblednutých, časom zabudnutých.

Ale tie spomienky, ktoré sa jej dodnes uchovali, neboli všetky zlé. Napríklad táto, ktorá bola spomienkou na jeden pokojný deň, strávený v dievčenskej škole.

* * *

Pani učiteľka Amélia s jej typickým dlhým hrubým vrkočom hnedých vlasov, prísnym pohľadom a okrúhlymi okuliarmi na nose, vstúpila do triedy plnej veselých malých dievčat. Výskali, smiali sa a hrali. Tieto dievčatá nikdy nevedeli bez dozoru pokojne chvíľku obsedieť, čo Amélia veľmi dobre vedela. Učenie bolo neoddeliteľnou súčasťou jej života. Nevedela by sa učenia kvôli takým malichernostiam, akým boli neposedné deti, len tak vzdať.

,,Dievčatá, upokojte sa! Začala sa hodina! Iktus, poď napísať dnešný dátum na tabuľu."

Iktus chvíľku trvalo, kým sa zorientovala v tom, aký bol vôbec deň. Hlavu mala vždy plnú úplne iných úvah. Iktus sa následne po splnenej úlohe posadila, utrela si ruky od kriedy do nohavíc.

S podopretou hlavou bola zadívaná von oknom. Skúmala tvary na skle, ktoré vytvorila námraza.

Spolu s týmto mesiacom prichádzala do Krasnovíc zima, postupne sa ochladzovalo. Iktus zbožňovala zimu. Tešila sa, ako sa pôjdu s Maryou, s jej veľmi dobrou kamarátkou, hrať von do snehu. ,,Ahh, škoda, že musela dnes ostať vypomáhať s prácami v sirotinci," šepla Iktus. To, čo sa dialo okolo nej spolu s výkladom učiva, všetko nezaujato počúvala na pol ucha. Radšej premýšľala o tom, ako strávi svoj čas po škole.

Učiteľka si užívala svoj výklad učiva: ,,S našou dedinou susediaca Trenia, je názov pre rozsiahly štát s dlhou históriou. V knihách stručne opisujúci, ako štát nachádzajúci sa na sever od Amsmaraldu, najväčšieho čarodejníckeho kraju v Stredozemi. Duch zimy v Trenii vládne po celý rok, takže jedla tam nie je dostatok, ľudia tam bežne umierajú hladom. Okrem ľudí a pár druhov magických bytostí, je Trenia predovšetkým sídlom niekoľkých veľmi mocných upírich klanov, ktoré celé stáročia prosperujú vďaka svojej silnej mágii, potom ťažbe a vývoze vzácnych kovov a kameňov. Napríklad také zlato, striebro, rubíny a diamanty."