Brány pekla

Part 1

Prebudil som sa z nepekného snu. Alebo bol pekný? Neviem, nepamätám si ho. Čo je, ale zlým snom... zobudil som sa. Zase. Na tom istom mieste.

Infúzie boli zase pripojené k môjmu telu, na sebe som mal opäť tú hnusnú bielu košeľu a okolo mňa nebolo nič iné než biele steny. 

Dvere sa zrazu otvorili a v nich stál pre mňa až priveľmi známy chlap. Doktor Kim Namjoon. 
,,Takže pán Park..." znova mi začal určovať moju diagnózu a zase to bolo niečo čo som už dávno vedel. Váš stav sme dali do poriadku blabla, budete odvezený na psychiatriu blabla... zvýšia vám dávku liekov blabla... niečo čo neviem?
,,Toto bol už váš piaty pokus o samovraždu pán Park. Neviem čo s vami mám robiť." Well... takže mi nepovie asi nič čo by som už nevedel, super.

,,Asi nemáte robiť nič len ma konečne nechať umrieť."

...

Predtým než si povieme ako vyzerali ich nádherne zdesené výrazi bolo by dobré sa predstaviť. Som Jimin, Park Jimin. Mám 25 rokov, už 10 rokov trpím poruchou osobnosti, nutkaním sebapoškodzovania, panickou depresiou a úzkosťami, fobie z ľudí, mám potraumatické záchvaty... no proste samé srandy. Ako to vlastne začalo? To je dobrá otázka... Nebudem tu teraz hovoriť aké som mal hrozne detstvo ako mi niekto umrel alebo ma niekto mlátil.

Bol som normálny chalan zo slušnej rodiny. Bývali sme v Číne aj keď pôvodom moja rodina je z Koree. Detstvo som mal fajn, peniaze sme mali, lásku v rodine sme mali všetko bolo super... až do doby než som začal chodiť do školy. Bol som hravé a veselé dieťa. Zároveň aj poslušné dieťa. No mal som slabinu. Chcel som zapadnúť. Chcel som sa ľuďom tak moc zapáčiť... až ma oni začali nenávidieť. Psychická šikana, však to poznáte. Tiahlo sa to so mnou celú základku, také tie blbé reči, z ktorých si netreba nič robiť. No, ale vysvetlite to môjmu 13ročnému ja ok? Dik.

Potom som začal chodiť na strednú školu. Povedal som si, že to bude super, začnem od začiatku... no s prepáčením holú piču bolo lepšie. Ľudia čo tam boli vedeli ako komunikovať, mali zážitky s priateľmi, vedeli ako nadviazať kontakt... ja som to nevedel, nemal som ani také historky. Postupom času sa zo mňa teda stal vyvrhel. Keďže mi to v škole veľmi nešlo ľudia si zo mňa aj radi uťahovali. Mal som v tom čase blond vlasy čiže radi používali hlášku blbá blondínka. 

So šikanovaním začali potom aj vyššie ročníky, smiali sa mi tváre, ktoré som nikdy nevidel, nepoznal som ich mená, nevedel som vôbec nič... to bolo to desivé. Prečo to tí ľudia robili? No.... lebo to sú ľudia. Vitajte v realite.

Môj otec zostarol a matka umrela. Nikoho iného som nemal. Otca som dal do domova dôchodcov, lebo kebyže s ním mám bývať sám a ešte sa starať... neviem či by on skorej zabil mňa alebo ja jeho. Bol to jeho nápad. Mal tam priateľov, vedel som, že jaby som mu aj tak nemohol dať to čo by chcel. 

Jedného dňa ma zavolal, bolo to prekvapivé, keďže vždy keď som prišiel na návštevu poslal ma preč, že hrá karty s priateľmi. Thanks father. V ten deň tak, ale nebolo. Povedal mi, že ma miluje a vždy bude. Že on a moja matka na mňa vždy dohliadnú, no to ako sa rozhodnem so zaobchádzaním s osudom je na mne. Ďalšieho rána sa nedožil. Cítil svoju smrť. Takže... zostal som sám. Život vo vlastných rukách. Bolo to akoby mi niekto podával tekvicu, že ju mám chytiť a ja by som mal odrezané ruky. 

Vďaka rokom "mučenia" sa teda moje poruchy vyvinuli. Vidíte? Stačí iba existovať a ono si vás to proste nájde. Sranda no nie? 

Predal som dom a presťahoval som sa späť do Korei. Vzal som majetok a dúfal som, že mi vystačí než si nájdem prácu. No ako som žil sám začal som blázniť. Moje stavy sa začali zhoršovať. Z čoho? No z ničoho. To bol ten problém. Ja som vstal a chcel som sa zabiť. Ja som vstal a cítil som akoby ma niekto bodal do duše. A bol som na to úplne sám.

Takže teraz sme si vyjasnili, že depresie nemusíte mať iba ak ste chudobní, ak vás týrajú a blablabla. Stačí existovať, ono si vás to nájde. Teraz sa však vráťme k nášmu príbehu.

....

,,Asi nemáte robiť nič len ma konečne nechať umrieť." Doktor na mňa pozeral akoby práve zbadal ducha. Mal ma rád, vedel som, že áno. Vždy mi sem niesol koláčiky, rozprával sa so mnou, aby som nebol sám, ale mrzelo ho, že sa sem stále vraciam.

,,Nenechávam svojich pacientov len tak umierať. Pre tentokrát si skúsite pobyt na psychiatrií u nás pán Park. Chcem vás mať pod dohľadom. 

....

Takže konečne vyzerám ako človek. Dali mi tepláky a nejaké tričko, v ktorom som sa šiel utopiť. Na psychiatrií boli dosť zvláštni ľudia. Úprimne som sa niektorých z nich aj bál. 

Išiel som na balkón, ktorý bol zamrežovaný, nečakane. Sadol som si k jednému stolu kde už niekto sedel. Zapálil som si cigaretu a až potom som sa na osobu pozrel. Keď som videl to stvorenie začal som kričať. Nemala pery, vlasy mala vyrvané, mala dieru v krku a oči zaplavené temnotou. Okamžite k nám prišli všetci lekári ja som na paní... pána... NA TO ukázal, pozrel som sa na chvíľu na doktorov a potom zase na to. No namiesto toho tam sedelo dievča, pohľadné dievča s perami snáď dokonalými, vlasmi hnedými, lesklími... čo sa stalo. 

Bol som ticho. Pozrel som sa znova na doktorov. ,,Bol tam pavúk... už je preč." Doktory len pozerali a potom odišli. Pozrel som sa na dievča, ktoré malo podobu stále... no takú, že by som ju radšej pojebal ako zabil od strachu. 

,,Hm...Videl si to. Teba tu čaká to isté." dievča sa milo usmialo a odišlo.

*Neviem čo robím so svojim životoom hahahahahah*