Loved by both

:)

,, ...A ak sa ti budú smiať, podrežem ich v spánku.~"  Hlas mladej ženy zanechával zimomriavky na poslucháčoch.  Batoľa v jej náručí sa však nechávalo  zvrátenou piesňou unášať do krajiny snov. 

Žena sa naň láskavo usmiala a znovu spievala rovnakú pieseň.

,,Moje dieťa, synak, anjelik z neba,~
spi tichúčko, v teple mojich rúk.~
Ak niekto čo i len pozrie sa zle na teba,~
vykrútim im ich idiotský krk.~

Ak niekto niekdy povie ti zlé slovo,~
je jedno ako to mysleli,~
vstreknem im do žíl olovo~
a nechám ich umierať pomaly.~"

Žena pohladila dieťa po hlavičke.  Milovala toho maličkého via ako čokoľvek iné.  Neprežila by, ak by sa mu niečo stalo.

Chlapček natiahol svoju detskú ručičku a zovrel v nej ženin prst.  Nedokázala z neho spustiť oči.  Ako mohlo mať niečo tak nehorázne slabé a krásne mať rado ju.  Ženu plnú zla, ktorej telo pokrývajú jazvy a zle spomienky. 

,,Ak niekto čo i len pokúsi sa nemať ťa rád,~
je mi jedno z akého dôvodu,~
pokojne dobijem každý hrad.~
Za pomoci tankového sprievodu.~"

Chlapček stisol ženin prst silnejšie .  To len posilnilo úsmev na jej tvári.  Vážne by to pre jej maličkého urobila.  Ona, zločinec a vrah, by zmobilizovala armádu pre jej synčeka.

,,Ak niekto vezme ti hračku~
alebo cukrík, či lízanku.~
A ak sa ti budú smiať,~
podrežem ich v spánku.~"

Žena pohojdala maličkého vo svojom náručí.  Prečo musela byť v tejto situácií.  Jej synček bol to najkrajšie a najmenej zlé stvorenie, ktoré kedy videla a ona... ona bola ona.  Jej meno bolo na zozname hľadaných zločincov, plagáty s jej tvárou boli vylepené po uliciach. 

Povzdychla si.  V mysli jej prebehla myšlienka na dokonalú poslednú strofu je piesne.  Zaspievala ju tak potichu, aby ju počul len jej synček.

,,A ak sa budeš čo i len mierne~
na neho podobať,~
budem ťa veľmi hrdo a verne,~
naveky milovať.~"

Keď dospievala svoju pieseň, uložila maličkého do kolísky.  Smutne sa na neho pozrela. 

,,Budem späť za pár hodín.  Dovtedy pošlem niekoho, kto sa o teba postará."

Usmiala sa a šla nájsť aspoň jedného zločinca, ktorému by mohla zveriť svoje dieťa.  Nechcela tam nechať svojho chlapčeka, no mala misiu ktorú už nesmela odsúvať.  Záležalo od toho veľa.

Keď odchádzala, nevšimla si, že nechala otvorené okno.

Do miestnosti sa potichu vplížil tieň.  Postavil sa nad kolísku a jemne pohladil chlapčekovu tvár.  Pozrel sa na neho, na svojho syna a v očiach sa mu objavili slzy.

Chcel tu s ním zostať.  Chcel byť s ním a jeho matkou, no nemohol.  Stáli na opačných stranách.  Ona nechcela zostať na tej jeho a on na tej jej.  A síce sa milovali, ani jeden z nich nemohol oklamať svoju povahu.  On bol dobrý, ona zlá. 

A ich dieťa...  ich dieťa bude musieť nasledovať jej kroky.  Aj keď sa to nezdalo pravdivé, jej život bol bezpečnejší ako jeho.  Znovu sa pozrel na svojho syna a odišiel rovnako nebadane ako prišiel.

V hlave mu hrala posledná strofa piesne, ktorá mala zostať nepočutá.