Zlatisté lúče presvitali trávou a vrhali tiene na mladého lovca číhajúceho v úkryte. Brim sa napol v očakávaní, ale nevyskočil, čakal na vhodnú chvíľu. Teraz! Hraboš sa mu otočil chrbtom a pchal si do papuľky semiačka.
Lasičiak skočil, chvost mu kmitol zo strany na stranu.
Prednými labkami zovrel druhé zviera a zabrzdil, dobre že sa neprekopŕcol.
„A mám ťa!" zvýskol víťazoslávne.
„To vôbec nie je vtipné," šušlal hraboš namrzene cez plné ústa. „Práve som si robil zásoby. Čo ak mi ich niekto ukradne?"
„Iba ak tvoji nenažraní príbuzní," veselo prehodil Brim. „No tak, trochu sa usmej, je to iba hra," šťuchol ho.
„Usmej, usmej," frflal ďalej hlodavec. „Dúfam, že nabudúce ma varuješ vopred, nech sa môžem aspoň trochu pripraviť. Takmer mi zamrelo srdce."
„No no, len sa toľko neľutuj. Stávku som vyhral, nabudúce ti odporúčam nevystatovať sa, že ťa nedokážem chytiť," žmurkol lasičiak a pustil kamaráta.Natešene odkráčal, vzápätí ho zaujalo niečo iné. Rozbehol sa za krásne sfarbeným motýľom.
„Blázon," odfrkol si hraboš, ale Brim ho už nepočul.
Bežal ostošesť, aby udržal krok s lietajúcim tvorom. Nedbal na ostatné zvieratá, ktoré sa za ním obzerali. Nikdy sa nestaral o to, čo si ostatní myslia. Bavilo ho preháňať sa po okolí, vyskakovať zo zálohy na nič netušiace hlodavce a nechať sa uniesť každým pekným či nezvyčajným javom.Prefrčal lúkou a pustil sa do mierneho kopčeka. Za ním sa rozprestieral les, večne zelené ihličnany zmiešané s listnáčmi. Lasičiak neváhal a ponoril sa do prítmia, stále hravo nasledujúc motýľa.
Prepletal sa medzi stromami a podrastom. Tu, v ríši šera kde-tu presvetleného slnečnými lúčmi si ani nevšimol, ako ubieha čas. Neskoré popoludnie sa za pár chvíľ preklopilo do večera. Motýľ mu uletel a Brim konečne spomalil aby sa vydýchal.Obzrel sa okolo seba a videl, že sa dostal hlboko do lesa, možno najhlbšie za celý život. Tieto miesta sú zvláštne, plné prekvapení a tajomstiev, ktoré ticho čakajú na odhalenie. Vždy ho to sem lákalo, ale nikdy nebežal tak ďaleko od lúky.
Doširoka otvoril oči a pomaly postupoval vpred. Chcel zaznamenať každý detail, hoci zatiaľ nič nenasvedčovalo niečomu nezvyčajnému. Na lúke by naňho pravdepodobne znova zvláštne pozerali. Prečo to robí, pýtali by sa. Oni nevideli krásu v maličkostiach ani čaro dobrodružstiev.
Ostražito kládol labku cez labku. Potom to zacítil. Jemné chvenie ovzdušia. Niekde nablízku bolo miesto so silnou magickou mocou. Na moment sa zarazil a pomykal fúzikmi, ale vzápätí už pokračoval.
Zazrel, že stromy vpredu rednú. Po pár krokoch sa dostal na čistinku s vysokou jemnou trávou. Bolo vidieť, že zvieratá po nej často nechodia. V strede priestranstva stál kruh z kameňov.
Brim až k miestu, kde stál, cítil mágiu vychádzajúcu z monolitov. Obloha už sfialovela a postupne sa menila na tmavomodrú, no kamene aj čistinku bolo dobre vidieť, akoby sa na tráve zachytili posledné zvyšky svetla.
Lasičiak v bázni zatajil dych. Toto miesto je posvätné. Majú sem prístup iba strážcovia s mocou a najvyššie postavené zvieratá. Mohol iba snívať o jeho návšteve, o vstupe do kruhu dolmenov a menhirov... mal pocit, že ho volajú a už chcel vykročiť, keď z jedného, z výšky, ktorú by nemohlo prežiť žiadne obyčajné zviera, zoskočila mačka.
Brim s úžasom a strachom sledoval, ako prehla chrbát, vystrela laby pred seba, potom ich pomaly zdvíhala, postavila sa na zadné, zakrúžila nimi, zvrtla sa v ladnej piruete... uvedomil si, že tancuje.
Jednu labku vystrčila do vzduchu a tá sa jej rozžiarila bielym svetlom. Točila sa v čoraz väčších kruhoch, až nakoniec sa zastavila pred menhirom v strede, znova zdvihla žiariacu packu...
A zjavili sa ďalšie. Prichádzali zo všetkých strán, vynorili sa z lesa ako duchovia, oči žiariace v tme a pazúry vytiahnuté.
YOU ARE READING
Pavučina snov [#výzva12]
Short StoryPavučina snov. Príbehy zdanlivo spolu nesúvisiace, no ukrývajúce niečo spoločné. Všetky sa totiž týkajú novej výzvy s názvom #výzva12, s ktorou sa budem trápiť od začiatku nového roka až do jeho konca (doslova). V jednom z nich sa stretnete s dvoma...