Blackout

Chapter 2

Tichý spev sa plazí okolo mňa ako had. Prestávam vnímať okolie, jediné, čo pre mňa existuje, je jeho slabá príjemná melódia. Všetko ostatné zmizne. Bubnujúci dážď za stenami, pomaly miznúci praskajúci oheň. Len spev, ktorý na mojom tele vyvoláva zimomriavky a núti ma zadržať dych, aby som neprepočul jedno jediné šepkajúce slovo.

„Turnaway
If you could get me a drink
Of water cause my lips are chapped and faded," jeho hlas je príjemný, neznie falošne a aj bez doprovodu hudby si ju dokážem predstaviť. Je to čarovné. Jeho hlas je čarovný. A hlavne, je to prvý hlas, ktorý počujem po dvoch rokoch. Je to nádhera. Až taká, že mi to do očí nahrnú slzy.

„Call my aunt Marie
Help her gather all my things
And bury me
In all my favorite colors,
My sisters and my brothers, still,
I will not kiss you..."

Počujem.

Tichý melancholický spev.

Hlas človeka.

Je to nádhera. Oči zavriem a hlavu si položím na kolená. Cítim ako na mňa dopadá únava. Už pár dní som nespal. Pravda, moje telo mi to dovoľuje, avšak aj tak potrebujem odpočinok.

Nasledujúce ráno ma zobudia tupé predmety, ktoré na mňa čosi hádže. Cez okná sem prenikajú slnečné lúče, nešetria teplom, ktoré mi dopadá na tvár. Sťažka otvorím oči a rozhliadnem sa. Spev je preč, tak isto aj oheň a dážď. Všade je ticho okrem kamienkov, ktoré sa odo mňa odrážajú a dopadajú na kachličky. Zdvihnem sa. Stále cítim jeho prítomnosť, myslím, že to on ich po mne hádzal, aby som sa zobudil. Len sa pozriem jeho smerom, ale nič nevidím.

„Konečne si hore, už som sa bál, že sa nezobudíš," ozve sa jeho hlas z čista jasna, akoby na zem udrel blesk a zanechal tak po sebe spálený betón a čiernu stopu. Moje srdce sa rozbúcha. Neboli to halucinácie? Nebol to len sen, ktorý sa mi v noci zdal?

Len odvrátim zrak a idem preč. Prekročím neporiadok na zemi a otvorím dvere. Do tváre mi udrie studený vietor, prefúkne moje oblečenie akoby to nič nebolo a ďalej pokračuje vo svojej ceste. Kiežby moje myšlienky pokračovali ako tak ako on a nezostávali pri ňom. Pri prítomnosti muža, ktorého hlas je prvý, ktorý som počul po tak dlhej dobe. Tak absurdné. A ešte viac absurdné to začne byť, keď vycítim, že stojí priamo za mnou.

„Nebude vadiť, keď pôjdem chvíľu s tebou?" spýta sa. Pripadá mi, akoby očakával odpoveď, možno ju aj očakáva, ale žiadnej sa nedočká. Prestal som rozprávať odvtedy, čo som prestal počuť. Len zdvihnem ramená. Doteraz som si pripadal ako nemý, ale z nejakého dôvodu, aj keď som prekvapený a rád, tak ma ten jeho hlas aj štve. Prečo práve on? Má to dôvod? Poznal som ho niekedy? Plánuje mi ublížiť? Nie som mŕtvy? Nie je toto len sen alebo vtip?

Dám sa do pochodu. Ulica je prázdna, o niečo rozbitejšia po daždi.Necítim žiadnu inú prítomnosť, po čom sa mi uľaví. Moje telo je stuhnuté, som zvyknutý byť pár dní v pohybe. Nemusím sa báť, že so mnou zostane. Nedokáže so mnou držať krok a aj keby, ako dlho vydrží v kuse kráčať?

Aj keď stále okolo píska studený vietor, slnečné lúče sú horúce. Pretriem si rukou čelo, ale následne na seba pritiahnem kabát. Počasie je divné. Kedy nebolo. Obaja sme v tichosti, cítim, že za mnou kráča a drží krok. Zaujíma ma, prečo sa moja myseľ otáča k nemu a prečo túžim, aby niečo povedal ak keď ma to vytáča.

Zastavím a pozriem sa na sever. Stojíme na križovatke ako terč pre všetko možné. Či už pre ľudí alebo monštrá. Moju pozornosť upúta túžba po smrti a krvi. Prichádza to zo severu. Je to dosť ďaleko, ale ak by som to neodstránil teraz, môže sa mi to neskôr pripliesť do cesty. Len pevne uchopím rukoväť katany. Presne ako v mange. Len sa usmejem a rozbehnem sa tam. Čím bližšie som, tým viacej to cítim. Do nosa mi udiera pach železa – krvi. Niekedy som rád, že som nemý v tomto ohľade. Nepočujem trhajúce sa telá a rev ľudí. Monštrá najskôr trhajú, až potom sa najedia.

Krvilačnosť úplne pohltí všetok môj cit, neviem, či sú tí ľudia živí alebo mŕtvi. Ani neviem, či ma ten muž stále sleduje, alebo si to už rozmyslel. Usmejem sa a pripravím si katanu. Som zvedavý, ako si takáto hračka poradí s niečím, čo meria desať stôp do výšky, päť stôp na šírku a má to neprirodzenú mohutnú postavu s ružovkastou pokožkou. Dve nohy, štyri ruky také dlhé, až ich vláči po zemi a necháva po sebe prepadnutý betón.

„Čo to doprdele je..." začujem za sebou. Hlas znie zadychčane, uchvátene a vystrašene zároveň. Takže ma predsa len sledoval.

„Snáď s tým nechceš bojovať sám," dodá. Ten jeho pochybný a zdesený hlas ma rozčuľuje. Bojoval som už aj s horšími, aby som prežil. Zabi, alebo buď zabitý. Ak by som to nezničil teraz, buď by ma to prepadlo v noci, alebo aj o mesiac či týždeň neskôr a vzalo by to so sebou veľa ľudí.

V tomto svete existuje určitý typ boja a určité monštrá, s ktorými môže bojovať obyčajný človek. Tým, že nie som obyčajný, zvládam to, čo normálny smrteľník nie. Na tohto by som tipoval dobrú skupinu tak dvanástich vycvičených ľudí. Uvidím, ako monštrum niečo drží vo svojich rukách a oddeľuje to.Vyteká z toho čerstvá ostro červená krv, ktorej pach mi udiera do nosa.

Vytasím katanu – dlhú lesklú čepeľ s čiernou rukoväťou, na ktorej sú červené kosoštvorce, pričom čisto čierny kryt uchopím do druhej ruky. Kútiky úst sa mi podvedome dvihnú dohora. Táto potvora sa dá jesť a chytí celkom dobre. Rozbehnem sa, vietor obráti smer a fúka mi do chrbta. Usmievam sa. Neprirodzená bytosť si ma všimne a prestane sa venovať tomu, k čomu doteraz smerovala všetka jej pozornosť. Zdvihne jednu zo svojich dlhých rúk, na ktorej konci sú ostré, krátke pazúry a nechá ju voľne padať.