Blackout

Chapter 3

Zdvihne jednu zo svojich dlhých rúk, na ktorej konci sú ostré, krátke pazúry a nechá ju voľne padať. Neprirodzená končatina klesá presne na mňa s úmyslom ma pod ňou pochovať. Pohľadom prejdem na svoju katanu – myslím, že je na čase vyskúšať ostrie tejto veci. Ak to nebude fungovať, som mŕtvy, ale na to je už neskoro myslieť. Pustím čierne ónyxové puzdro na zem, a pevne uchopím rukoväť s červenými kosoštvorcami obidvoma rukami a jedným hladkým pohybom prejdem skrz dlhú, neprirodzene ružovkastú končatinu, ktorá sa ma snaží pripraviť o život. Sledujem, ako ostrie rýchlo a hladko prejde skrz dráhu, ktorú som určil a presekne onú vec na polovičku. Zabrzdím s čepeľou presne nad zemou a prekvapene sa usmejem. Myslel som, že je po mne.

Ruka na preseknutom mieste sa rozdelí a našťastie odletí bokom odo mňa, aj keď len o meter. Z rany, ktorú som spôsobil, vyjde žltá lepkavá zapáchajúca tekutina a pristane mi priamo k nohám . Miestami sa dotkne mojich čiernych čižiem a zanechá na nich jasné okrové stopy. Potom sa vzduchom ozve rev, tak hlasný, až je to neprirodzené a trhá to ušné bubienky na kúsky. Katana moje očakávanie splnila. Je ostrá, dobre vyvážená a ľahká. Moje telo s ňou narába, akoby bola mojou súčasťou už niekoľko rokov, pričom som ju našiel v prázdnom obchode len tak sa povaľovať na špinavých kachličkách. Ten, kto ju tam nechal, si ju buď nevážil, alebo ju tam nechal s nádejou, že ju nájde niekto, komu poslúži lepšie a on sám si išiel po smrť. Ten človek má moju poklonu.

Pozriem sa na onú bytosť, ktorá na mňa otočí hlavu. Tri malé oči bez dúhovky, čisto čierne bodky sa na mňa pozerajú. Všetko stíchne, vietor ustane a ja len počujem svoj dych. Dívame sa na seba – porovnávame svoje schopnosti. Aj keď je to len monštrum, nie je hlúpe. Raz som sa stretol s takým, ktorý tak veľmi chcel žiť, že sa zabarikádoval. Musím uznať, ich inteligencia je veľká.

Prehliada si ma, zisťuje svoje možnosti. Ale môj pohľad hovorí za všetko. Rozhodne ťa zabijem.

Z rany neustálevyteká žltkastá tekutina. Derie si cestu až do môjho nosu a spôsobuje tak to, že sa môj žalúdok akurát obracia hore nohami. Možno to je chutné, ale smrdí to. Jednou ruku pustím katanu a o krok ustúpim. Rozbehnem sa. Obaja sme sa rozhodli. Je pripravené umrieť, ale nie zadarmo. Vie, že jeho protivník je silnejší.

Obieham ho v kruhu a hľadám jeho slabé miesto. Túha po krvi zmizla tak rýchlo, ako som ju vtedy zacítil. Nahradí ju slabá prítomnosť ľudí. Šiesti. Z toho jeden z nich je on. Sú od nás dvoch ďalej, ale aj tak dosť blízko na to, aby videli, čo sa tu deje. Necítim z nich nič nebezpečné, takže po boji môžem v poriadku odísť.

Desať stôp vysoký, päť stôp široký. Zostávajú mu tri ruky. Pohybuje sa pomaly, ale jeho útoky sú smrteľné. Dokáže každú ruku zvlášť zamestnať, takže sa môže pripravovať na tri druhy výpadov. Som rád, že som ho zbavil aspoň tej jednej. Možno je pomalý, ale ja mám tiež stuhnuté telo a jedna malá chyba by ma mohla stáť život.

Po dlhom obiehaní sa rozhodnem pre útok. Zaútočím spredu. Bežím v miernom predklone priamo k nemu. Telo sa hýbe samo a automaticky. Na tvári sa mi znovu objaví úškrn. Vietor sa do mňa oprie z boku, obráti moje jemne blond vlasy na druhú stranu. Prvá ruka mi ide naproti. Vyskočím. Je dosť široká na to, aby sa po nej dalo bežať. Zvyšné dve idú z boku. Katanu si držím pri sebe. Ruka po ktorej bežím smeruje šikmo hore k nemu. Stačí sa mi len vyhnúť tým dvom.

Do niečoho šliapnem a moja čižma v tom zostane stáť. Zastavím. Čože? Pozriem sa topánku. Žltá lepkavá tekutina, ktorá vytekala z jeho tela, keď som ho pripravil o jednu z neprirodzených končatín. Cítim ako sa v duchu smeje. Jedna chyba, čo ma pripraví o život. Je toto tá chyba? Je toto, čo ma bude stáť život?

„Hej! Tu!" z čista jasna sa ku mne donesie jeho hlas a hneď za ním výstrel zo zbrane bez tlmiča. Pozriem sa na ruku, ktorá bola nebezpečne blízko u mňa, ako sa na chvíľu stiahla a tým mi dala možnosť k úteku. Jedným švihom preseknem onú končatinu na ktorej stojím a odprevádzaná bolestným krikom onoho tvora sa zrúti na zem.

Dopadnem na zem aj s ňou, pričom si len tak-tak udržím rovnováhu. Padol som z najmenej troch metrov bez toho, aby som mohol pohnúť nohou. Som v strede bitky, ale aj tak sa trochu naštvem. Zachránil mi život. Koľkokrát budem musieť preberať to, že ho z nejakého dôvodu nenávidím, aj keď ho mám rád?

„Ts..." len bezmyšlienkovo zamrmlem a nejako si uvoľním nohu. Uskočím nabok ruke, ktorá padne na miesto kde som stál. Pár sekúnd neskôr a znovu by som bol mŕtvy. Končatina, ktorá ma uväznila aj tak nezvládla váhu a poklesla nižšie. Ak by som tam bol, zložil by som sa ako plastový pohárik. Opäť len jedným jednoduchým pohybom prerežem ružovkastú pokožku a pod mojimi nohami sa začne roztekať oná tekutina. S nanovospúšťajúcim sa agonickým revom uskočím nabok. Pripravil som ho o tri ruky. Lepšie povedané – len som ich skrátil. Z všetkých troch to vyteká, s čvachtavým zvukom dopadá na betón. Po zemi sa k nemu nedostanem.

Ozve sa ďalší výstrel, ktorý smeruje do hlavy. Čítal som a pozeral veľa zombie filmov, v jednej veci mali pravdu. Ich smrť je v hlave, ale len výstrel nestačí. Vyleziem na obidve ruky a rozbehnem sa po nich, pokiaľ mi to dovoľujú. Použijem ich ako skokanský mostík a vyskočím čo najvyššie. Posledná ruka, ktorou ma môže chytiť sa nehne. Hýbu sa tie, ktoré prišli o svoju väčšinu a snažia sa ma zraziť dole. Stále ma prekvapuje ostrosť hračky v mojich rukách. Trochu ma mrzí, že nemôžem poďakovať tomu, kto ju tam nechal.

Moja ruka sa hýbe sama. Rýchlejšie než stačím premýšľať. Je to ako autopilot. Hýbe sa rýchlo a čepeľ s ladnosťou si presekáva cieľ. Nikdy som nevedel, že mám tak dobrú ľavačku. Znovu sa mi objaví na tvári úsmev. Musím si priznať. Milujem tento svet, v ktorom skutočne žijem. Aj keď mi občas chýba rodina a priatelia, tu si pripadám voľne, zatiaľ čo tam ako vo vtáčej klietke bez krídel.

Zľahka a elegantne dopadnem na jeho poslednú ruku. Znovu bežím priamo k jeho hlave. Cítim, ako prijal svoj koniec. Raz aj tak všetci umrieme. Vzdal sa, pretože už nemá ako bojovať. Vyleziem až k jeho hlave a pozriem sa mu do očí. Nad jedným ma dieru po strele. Len sa pripravím na poslednú sečnú ranu.

„Odpočívaj v pokoji." Moja ľavá ruka sa poslednýkrát pohne proti tomuto tvorovi.

Odskočím skôr, než s ním stihnem padnúť. Dopadnem do drepu na zem a hneď na to sa všetko otrasie pod váhou monštra. Aj keď páchnu po krvi a smrti, tak isto sú chytré a vedia, kedy sa majú vzdať. Zaujímalo by ma, či aj ja budem vedieť prijať svoj koniec tak ako toto stvorenie. Čím dlhšie bez prestávky lietaš, tým máš krídla unavenejšie.

Narovnám sa. Opatrne prejdem okolo tekutiny až ku svojmu krytu, ktorý uchopím do pravej ruky. Ľavou rukou seknem, aby som očistil čepeľ. Žltá lepkavá zmes sa odlepí od nej a dopadne na zem. Katanu schovám do krytu.

„Prečo ťa počujem?"