CAN'T SAY NO.

Kapitola 1.

Pred tým, ako sa dostaneme k podstate príbehu, musíte si prečítať pár dôležitých informácií, bez ktorých nepochopíte podstatu môjho života.
Zážitky, ktoré počas života nadobudneme a ľudia, ktorých si zvolíme za svojich priateľov a životných partnerov, z nás robia tých, kým sme. Ja som v živote zažila stratu najlepšej priateľky, zlomené srdce a rozvod rodičov a to mám len sedemnásť. Ale zoberme to všetko od začiatku.
Dovoľte mi, aby som sa predstavila. Volám sa Heriett Martinová a ako som už spomínala, mám čerstvých sedemnásť a môj život je doslova na hovno. Myslíte, že preháňam? Dovoľte, aby som vás utvrdila o tom, že ani trochu nepreháňam.
Mám len jednu kamarátku. Teda mala som dve, ale jedna z nich tu už bohužiaľ nie je. Nepokladajte ma prosím za najväčšieho vyvrheľa spoločnosti. Samozrejme, že sa bavím aj s inými ľuďmi, ale Emma je jediná osoba, ktorej naplno dôverujem a môžem ju považovať za skutočnú priateľku. Ale stále nechápem fakt, že sa baví s niekým, ako som ja. S niekým, kto je jej úplným opakom. Som nedochvíľna, lenivá a keby som sa mala opísať jedným slovom tak by to bol asi zmätok.
Môj život znepríjemňuje aj fakt, že som nútená navštevovať ústav pre úplných psychopatov. Áno, myslím tým školu. Navštevujem súkromnú dievčenskú školu. Škola bola založená v minulom storočí, na okraji hlavného mesta Slovenska, v Bratislave. Neviem koľko škôl v súčasnosti, vo vyspelých krajinách, je rozdelených podľa pohlaví, ale tým sa teraz zaoberať nebudem. Nútia nás tu nosiť rovnošaty, ktoré pozostávajú v letnom období z károvanej modročiernej sukne tesne nad kolená, bielej košele, modrej kravaty a čierneho saka a v zimnom období sukňu nahradia dlhé čierne nohavice. Asi najdivnejšia vec je, že na všetkom, čo nás nútia nosiť, je erb našej školy. Dokonca je vyšitý aj na uterákoch.
Spríjemnením každodenného, školského, nudného dňa sú popoludnia strávené v kaviarni. Okrem toho trávim čas v knižnici alebo na internáte, ktorí sa nachádza oproti škole. Na tejto škole by som neprežila bez mojej spriaznenej duše, Emmy.
Emma je môj opak. Je vzorná, pracovitá a veľmi múdra. Ja som najväčšia flákačka a ten najnezodpovednejší človek. Párkrát mi hrozilo vylúčenie, čo by mi až tak nevadilo, ale život bez Emmy si neviem predstaviť a práve vďaka nej som stále mučeníkom na tejto škole.
S Emmou sa poznáme už od detstva. Býva len dve ulice od nášho domu. Niekedy si myslím, že sa so mnou baví len preto, že sme si dali sľub priateľstva už v detstve.

Sedeli sme v dievčenskej detskej izbe. Nebolo nám viac, ako jedenásť. Okrem mňa a Emmy tam bola ešte Alex. Bolo to prvý deň letných prázdnin. Pamätám si to, akoby to bolo len včera. Bol to náš posledný večer, pred tým, ako odcestujeme k starým rodičom a do letných táborov.
Sedeli sme na vankúšoch uprostred Alexinej izby. Bola už tma a na okenici bolo počuť pravidelné doznievanie dažďových kvapiek. Izbu osvetľovala iba letmá žiara sviečok porozkladaných do kruhu v strede Alexinej izby. Bolo niečo po jedenástej. Za normálnych okolností by sme už spali, ale v tú noc sme prebdeli až do rána.
,,Dáme si sľub!" vykríkla Alex. Vždy bola spontánna a nespútaná. Vstala z postele a usadila sa do kruhu sviečok porozkladaných na zemi. Oči jej natešene žiarili. Zároveň to bol ten najúprimnejší pohľad, aký môže jedenásťročné dievčatko vyčariť.
,,Ako si to predstavuješ?" nechápavo na ňu s Emmou zažmurkáme.
,,No predsa sľub priateľstva. Ako si dali Tom Sawyer a Huckleberry Finn." Alex nimi bola posadnutá. Knihu Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberryho Finna prečíta počas svojej krátkej životnej éry hádam milión krát.
,,Tom a Sawyer svoje priateľstvo spečatili krvou," zháčila sa, keď videla naše vyplašené pohľady, ale bez menších okolkov pokračovala ďalej, ,,no my sa nemusíme rezať, stačí, keď si napľujeme do dlaní."
Skôr, akoby sme stihli namietať, napľula si do dlaní a pohľadom nás nabádala, aby sme spravili to isté. S menšími pochybnosťami sem vstali z posteli prisadli si k nej do kruhu sviečok, napodobnili sme ju  a priateľstvo sme spečatili prepletením oslintaných prstov.
Na pehavej tvári sa jej zobrazil šibalský úsmev a bez okolkov preriekla teraz už tlmeným hlasom: ,,Ja Alexandra Tóthová prisahám, že pokým budem žiť na tejto zemi, budem verným priateľom Emy a Henriett. A teraz vy!" vykríkla. Zopakovali sme tú istú frázu. V tej chvíli som sa cítila neuveriteľne šťastne.