Birch Valley Pack II - Beyond The Perception

3. Kapitola - Cena vernosti

Hviezdy na oblohe sa odrážali v očiach ryšavej alfy, na oblohe, ktorá bola mimo jej dosahu. Odfrkla si, keď si pomyslela, ako si stovky vlkov myslí, že tie svietiace, nedostupné bodky na čiernom nebi riadia ich osudy. A ako ich po nociach prosia o milosť! Kiraisha verila, že svoj osud si vedie sama. Vďaka prvej alfe Onyx tomu tak bolo. Nemusela patriť nikomu a ničomu, či už vlkovi, osudu alebo hviezdam. 
Napriek tomu ju na srdci ťažilo.
Vo výsledku si vlk mohol vybrať iba určité cesty, lebo nie všetko bolo v jeho kontrole. Kiraishe sa zježila srsť po celej dĺžke chrbtice, keď si spomenula na jej rozhovor s Umou. 
Mala by byť už v pokoji. Svorka je v bezpečí, majú viac než dostatok potravy a dobre chránené pelechy. Ale Alfa cítila medzi vlčicami napätie. Nedokázala ho priamo niekomu prišpendliť na hlavu, bolo však určite tam. 
Vzdychla si, odvrátila zrak od krutých svetielok v tme a radšej sa venovala svojim labám. Bola celý život zvyknutá na lesný porast a lúka ju každým dňom iba prekvapovala. Od pichľavých listov po steblá trávy, ktoré rezali viac než pazúre.  Prešla si jazykom niekoľkokrát po vankúšikoch, potom razom zastavila. Obtrela sa o ňu iná vlčica, ktorá následne k nej ľahla. Jej krémová srsť nebola Kiraishe neznáma. Bola to Dalila, jej zodpovedná beta. Od tej dávnej, kúzelnej noci, ktorú strávili v jaskyni s tými prekliatymi rybami, nemali na seba poriadne čas. Ryšavá vlčica obtočila svoj chvost čo najviac ako sa dalo okolo svojej menšej družky. Zahľadela sa do jej krásnych, zelených očí. Takto hlavou mierne pripomínala líšku. Mala veľké, jasné, úlisné oči, úzku tvár a šibalský úsmev. To posledné však ukazovala iba jej najmilšej.
Pred svorkou si Dalila držala čo najsilnejšiu autoritu, kamennú, neoblomnú tvár a kde bolo treba, tam robila poriadky.  Bola to vážna maska vodcovstva. Kiraisha bola jediná, ktorej sa podľa hierarchie musela a aj chcela podriadiť. 
Krémová Beta jej hravo buchla labou po nose. "Prehovoríš ku mne, alebo budeš iba pučiť oči ako srna so zápchou ?" Kiraisha sa musela zasmiať a potom si rýchlo odkašľať, aby smiechom náhodou nevzbudila svorku. 
"Dokázala by som na teba pozerať celé dni aj noci, ale to by ti odhnil jazyk, že ?" švihla Dalilu chvostom po chrbte. 
Krémová vlčica sa prevrátila na bok, ako keby ju Kiraisha zranila. "To by bola hrozná škoda," vyplazila jazyk v grimase, ktorou chcela predstierať mŕtvolu. Kiraisha sa ticho zachichotala.
"A vo výsledku je aj niečo čo by som chcela s tebou prebrať," odhodlala sa ryšavá vlčica. Tón nechala ľahký, aby nepokazila atmosféru. Nakoniec ale vedela, že lepšia situácia sa jej už tak blízko nenaskytne, aj keď týmto rozhovorom pravdepodobne pokazí nezávažnosť ich doterajšej konverzácie. 
"Dalila, bola si mi spoločníčkou celý život a ja si nedokážem predstaviť mať rodinu s niekým iným než s tebou. Celý čas mám pocit, že plánujem tak veľmi dopredu, napriek tomu, že ešte ani nepoznám tvoj názor. Takže mi povedz," Kiraisha preglgla, ale rýchlo sa snažila ukľudniť. Toto nie je svorka, toto je len jej družka.
"Takže mi povedz, chcela by si mať vĺčatá ?" pozrela sa znova do zelených, iskrivých očí svojej vernej Bety a hľadala v nich... Niečo. Niečo čo by jej povedalo názor krémovej vlčice predom. Ale napriek ostrým krivkám Dalilinej tváre, bola celkom nečitateľná. 
"Pravdaže, pravdaže by som chcela s tebou mať rodinu Kiraisha. Milujem ťa, som v našom vzťahu šťastná a aj by som obetovala noc pre vĺčatá..." začala Dalila rozvážne. "Ale teraz je veľmi zlý čas. Chcem si byť najprv istá o tom, čo nás čaká," dokončila a položila si hlavu na Kiraishino rameno. "Ja rozumiem, tiež by som to nechcela teraz," zamrmlala Dalile do ucha a olízla jej ho. V hrudi však cítila veselé teplo, ktoré jej dodávalo novú silu, jej druhý dych. Musí sa snažiť svorku konečne zabezpečiť, aby vytvorila bezpečnú budúcnosť pre svoje deti. Rovnako, ako to spravila jej matka.

...

Kolektívny lov bol v svorke brezovej kotliny vždy veľká udalosť, keďže veľké kopytníky do teritória vstupovali a zase z neho odchádzali, bez hocijakého náznaku pravidelnosti. Takže keď hliadkarky prišli skoro ráno oznámiť svorke o srne, ktorá sa objavila na lúke, všetci chceli ísť loviť. Pre hlavnú päťku veľká korisť znamenala možnosť si napchať žalúdky do prasknutia, ktoré momentálne mali z krutej zimy stiahnuté viac než obyčajne a nižšie postavenia sa mohli tešiť početnejším zbytkom z rýchlej, a nedbalej hostiny vyšších vlčíc. 
Srna nemala voči vlkom šancu. Napriek tomu, že sa pokúsila utiecť z odkrytej lúky, smerom najďalej od starého teritória, vlčice ju kolektívne strhli dole ľavou zadnou. Žiadna z nich si  v žranici neuvedomila, aké malé sa pohorie, ktoré veľká väčšina poznala donedávna iba z vnútornej strany, zdá z diaľky, kde sa kvôli koristi ocitli.
 Posledné lúče slnka vzdávali svoj boj s oblakmi a obloha nadobudla sivú a modrú farbu. Vzduch oťažel, bolo v ňom cítiť vlhkosť. Ďaleký horizont modrel. Zvieratá utekali do svojich úkrytov, od obrovských dravcov na oblohe, až po drobný hmyz ukrývajúci sa v tráve. Všetky okrem vlčíc. Nezvyk pobytu na novom teritóriu, ktoré sa značne terénom líšilo od ich starého, im bol osudný.
Zazneli prvé hromy. Blesk sa objavil na oblohe, vytvárajúc jasný záblesk svetla, ktorý nejednej vlčici zúžil zrenice. Blížiaca sa búrka šírila v svorke nervozitu.
Rovnako, ako nebola na priestrannej lúke chránená srna, neboli chránené ani ony. Zaznel ďalší zvuk. Tentokrát ale nepatril prírode. Nie.