Francúzsky zázrak

Mama sa mení...

Bol už neskorý večer , keď som sa vracala z hodiny baletu domov. Nadomnou svietili už len lampy a na oblohe krásny mesiac. Nikoho nikde len ja sama s taškou v ruke a v nej ošúchané baletky.Mysľou mi stále prechádzala myšlienka, či som jediná,ktorej mama bráni tancovať a plniť si svoj sen.A ešte tie sviatky..Nemám rada Vianoce,pretože sedím s mamou pri stole,zjeme večeru,rozdáme si po dve darčeky a pokračuje rovnaký večer ako každý iný-mama len pracuje za počítačom a píše niečo do práce.A čo ja? Na mne stojí celá domácnosť. Stále sa pýtam seba samej,prečo by som nemohla sa venovať niečomu,čo ma bude baviť.Už mi chýbali možno len dvadsať metrov a bola by som doma, no mne sa myšlienky nezastavili.Mama vedela kde trávim každý večer a nebola z toho nadšená.Myslí si , že len pomocou inžinierského titulu človek niečo dosiahne v živote.Ale ja takýto názor nepodporujem, človek nepotrebuje nejaký papier-titul , aby niečo dokázal. A už je to tu,pomaly som vyťahovala kľúče z tašky.V tom mi mama otvorila dvere: "Kde zasa trčíš?". Nechápem prečo mi túto otázku položila,keď dobre vie,že každý večer trénujem na hodine baletu."Kde inde by som bola,keby nie na tanečnej?" povedala som hrdo. "Už ma to nebaví,každý večer tam chodíš a doma nieje nič spravené.Blížia sa Vianoce a my nemáme ani popratané,napečené,dokonca ani stromček postavený!" narážala na mňa,že nič doma nerobím.Nebolo to tým,že som lenivá ale o tom,že ráno vstanem ani sa mi oči nestihnú rozlepiť a musím ísť do obchodu,raňajky spraviť.Hneď po raňajkách začať obed variť a potom požehliť,nechápem čo na tom počítači stále mama píše keď má dovolenku.Nič iné mi neostávalo len urobiť , čo povedala : "Dobre mami,dnes postavým stromček a zajtra skôr vstanem a začnem piecť."Zabuchla som sa sebou dvere a rozbehla sa do izby zložiť tašku a rýchlo som utekala na povalu po krabicu s umelým vianočným stromčekom."Počkaj Sára!" začula som mamin hlas.Myslela som si,že mi povie ďalších sto vecí,ktoré ešte niesú spravené a mám úlohu ich spravť,no však jej nasledujúca veta ma prekvapila: "Pomôžem ti s tým, papiere do práce mám už skoro hotové a tak som sa rozhodla,že ti s tým stromčekom pomôžem.".Mamin milý hlas ma dosť prekvapil,totiž stále keď sa hrabala v tých papierovačkách bola nervózna a všetkú zlosť si vybíjala na mne.Ostala som v šoku keď z jej úst vyšla takáto veta,že mi pomôže.Celý  ten večer sme strávili v obývačke zdobením vianočného stromčeka a videla som na mame,že sa niečo zmenilo.Mama ma poslala po ďalšie ozdoby do špajze,cestou tam som rozmýšľala čo sa mohlo zmeniť a pri pohľade cez okno,keď som tam uvidela ligotajúce sa svetielka na susedných domoch napadlo ma,že čo keď chce mať konečne so mnou pohodovú,vianočnú atmosféru.Vošla som do špajze a schmatla ozdoby,po ktoré ma mama poslala."Sára,dones aj tú veľkú krabicu za regálom,prosím!"začula som jej hlas z obývačky.Pozrela som sa za regál a zbadala som tam tú krabicu,zaprašenú akokeby sa jej už 100 rokov nikto nedotkol. Prečo práve tieto Vianoce mama odomňa požaduje aby som ju vytiahla? "Mamí a čo je v nej?",nedalo mi sa jej to nespýtať.Vzala som útierku z popod skrinky a utrela krabicu.Položila som ju na náš koberec uprostred obývačky."Sári v tejto krabici je niečo , z čoho si spravím perfektné Vianoce aj my dve!"-oznámila mi s úsmevom na perách a pomaly otvorila krabicu."Blikajúce svetielka? To akože načo? Na dom? Alebo kde? Prečo zrazu si ich vytiahla?",vypustila som na mamu kopu zvedavých otázok,mala som pocit, že som sa jej to pýtala trošku naštvane."Vieš nechcela som ich vyťahovať,od kedy zomrel tvoj otec nemala som pocit,že budú ešte nejaké Vianoce s príjemnou atmosférou,aká má na sviatky byť."....Nemala som slov,nikdy mama o otcovi nechcela hovoriť.Neskôr keď už bol stromček hotový,ligotavé svetielka na našom dome zavesené napadlo ma oznámiť mame moje vianočné vystúpenie z baletnej školy. Mame sa vrátil opäť ten výraz tváre ako predtým a úsmev na jej perách záhadne zmizol,"Nechcem už počuť žiadné ďalšie výroky o tom tvojom tancovaní! Rozumela si? Alebo chceš aby som ti aj to každovečerné tancovanie zakázala? Na to vystúpenie nepôjdeš! Veľa vecí ti treba ešte doma dokončiť!".Začali sa mi tlačiť slzy do očí a rozutekala som sa do svojej izby, pri pohľade na moje staré cvičky som mala pred očami výraz maminej naštanej tváre.V ten večer sa ku mne mama neozvala.Ráno som sa rozhodla ísť skôr na tréning. Keď som sa zobudila mama nebola doma.Zbalila som si cvičky a utekala som na tréning.Tam ma už čakali ostatné dievčatá aj s trénerkou Emmou."Ahoj Sára,už len na teba čakáme.",ozval sa hlas trénerky."Aha kto prišiel naša Sárka,no čo zalepené máš už tie svoje baletky?",započula som jedno chamtivé dievča keď som sa prezúvala.Na balet chodím už tretí rok a mama mi nechce kúpiť nové cvičky a tak mám len tie jediné, no však pri každej  narážke dievčat sa mi to nechcelo vysvetľovať  a ponižovať sa.A tak som  mlčala.Začala sa hodina,stále sa snažím vydať pri tanci to čo naozaj cítim, narozdiel od iných dievčat, ktoré prídu a len tak si zatancujú a potom sa čudujú , prečo ma trénerka posiela na súťaže a na vystúpeniach mi dáva sólo. Stále sa ku mne zle správali a aj správajú,ani jedna hodina sa nezaobíde bez ich pripomienok.Keď sa skončila hodina,po ceste domov som rozmýšľala navrhnúť mame,či by som nemohla dosť na VIanoce nové cvičky.No keď som prišla domov....